Rozhodol sa odísť študovať architektúru na Technickú univerzitu do Bratislavy, kde ho prijali. Po skončení odišiel do českej metropoly, tam sa architektúrou živí už viac ako desať rokov. S manželkou Stellou vychovávajú dcéru Adelku. Žilinčan Stanislav Krčmárik (35).
Už počas štúdia ste vedeli, že sa chcete uplatniť mimo Slovenska, alebo kedy vo vás dozrelo rozhodnutie odísť za hranice krajiny?
Pôvodne som rozmýšľal, že zostanem na Slovensku. V piatom ročníku na vysokej škole sme robili súťaž na Národnú banku Slovenska. Architekt, ktorý túto súťaž vyhral, hľadal mladého a začínajúceho architekta, ktorý sa podieľal na niektorom zo súťažných projektov, a tak mi ponúkol prácu. Finančné podmienky boli, bohužiaľ, neprijateľné, tak som sa rozhodol odísť do Čiech.
Ako si spomínate s odstupom času na váš začiatok?
Začal som pracovať v prestížnom ateliéri v Prahe pri známom českom architektovi. Išlo o veľký ateliér, ktorý v tom čase staval rozsiahle administratívne a obchodné budovy prevažne v centre mesta. Bola to zaujímavá a užitočná skúsenosť. Výhodou bolo, že som mal možnosť sa zoznámiť so všetkými fázami projekčnej práce vrátane realizácie stavieb.
Môžete sa pochváliť aj nejakou budovou, ktorú by sme mohli poznať?
Áno, štadión Slávie Praha v Edene, ktorý je v súčasnej dobe v realizácii, Longin Bussines Center a pracoval som tiež na časti budovy Palace Euro realizovaný v Prahe – Novom Meste. To sú také najznámejšie projekty. Potom je to množstvo malých projektov.
V súčasnosti máte vlastný ateliér.
Áno, spolu s kolegom sme ho pred šiestimi rokmi založili. Začiatky boli ťažké, ale držali sme sa našej hlavnej idey a tou je skutočnosť, že klientom musíme predovšetkým poskytnúť kvalitné služby od štúdie až po samotnú realizáciu a od uvažovania o investícií až po kolaudáciu. Dúfam, že sa nám tento cieľ zatiaľ darí napĺňať.
Nechajú si klienti poradiť, alebo vás väčšinou nútia realizovať ich predstavy?
Zo začiatku to bolo ťažšie. Dnes už klienti viac spolupracujú, majú väčší prehľad o stavebnej produkcii, sú náročnejší a z toho vyplývajú i ďaleko konkrétnejšie požiadavky, takže vyhľadávajú rady architekta. Pravdepodobne to ovplyvnil „boom“ stavania rodinných domov. Ľudia sa často stretávali s neriešiteľnými problémami, a tak začalo pribúdať tých, ktorí vítajú možnosť konzultácií nad projektom a nechajú si poradiť konkrétne riešenie nielen estetické, ale i technické.
Museli ste už aj odmietnuť investora, pretože ste sa nestotožnili s jeho predstavami?
Áno, aj to sa už stalo. V súčasnosti veľa investorov už pozná našu prácu, a tak vedia, čo môžu od nás očakávať. Nejaké vážnejšie rozpory sa snažíme odstrániť hneď na začiatku v priebehu konceptu alebo štúdie.
Aké sú vaše ambície alebo profesionálne sny?
Mojím veľkým snom je zúčastniť sa profesionálne zorganizovanej a regulérnej súťaže.
Tie, ktoré sa konajú, sú neprofesionálne?
Nemôžem hovoriť všeobecne, ale niektoré moje skúsenosti tomu nasvedčujú. Naposledy som sa zúčastnil súťaže na Národnú banku v Prahe. Organizátorom sa podarilo zničiť niekoľko modelov a nikto o tom súťažiacich ani neinformoval a ani sa im neospravedlnil. Doteraz je odbornou verejnosťou spochybňované hodnotenie týchto súťažných prác. Ani my sme nemohli prezentovať model, čo bolo pre nás výraznou nevýhodou. Ako architekt naopak vyhľadávam situácie, v ktorých môžem svoje diela konfrontovať, pretože to je cesta, ktorá ma v tvorivosti posúva stále viac dopredu.
Existuje projekt, na ktorý ste špeciálne pyšný?
Pyšný som na súťažný návrh konferenčného centra spoločnosti Graphisoft v Budapešti, ktorý sme navrhli v spolupráci s architektom Jánom Kostriánom a architektonickým ateliérom Zero Zero z Prešova.
S akými materiálmi najradšej robíte?
Konštrukčne je to tehla, betón a poprípade drevo. A čo sa týka povrchových úprav, tak drevo, sklo, oceľ. Niekedy aj v takých surovejších povrchoch. Nerád používam plasty.
V súčasnosti vraj pracujete aj na nejakých stavbách v Žiline.
Ide o projekty, o ktorých by som momentálne nerád hovoril, ale dúfam, že ich budem môcť Žilinčanom čoskoro predstaviť.
Ako vnímate vplyv stavby, ktorú idete realizovať na životné prostredie?
Priznám sa, že túto otázku nemám rád. Navyše by som sa nerád pasoval do úlohy nejakého tvorcu životného prostredia. Prostredie, v ktorom je stavba umiestnená, je súhrnom množstva faktorov a ja môžem ovplyvniť len jej časť. Síce môžem do životného prostredia výrazne zasiahnuť, ale tiež len toľko, koľko mi dovolia okolnosti. Stavba by mala predstavovať kultúrnu a ekonomickú situáciu danej lokality. Je to o veľkej diskusii a kompromisoch s klientami. To, čo vidím na konci, býva niekedy aj pre mňa príjemným prekvapením nad výsledkom dlhodobého procesu vývoja projektu.
K práci pristupujete skôr progresívne alebo umiernene?
Nechcem byť progresívny a sledovať trendy za každú cenu. Architektúrou sa živím, a preto sa snažím nájsť vhodný kompromis medzi estetikou, funkčnosťou a ekonomikou.
Ako by ste pomenovali súčasné trendy v architektúre?
Nerešpektuje sa koncept a prostredie. Architekti sa snažia urobiť ikonu, logo a zvýrazniť individualitu. Samozrejme, na niektorých miestach v meste to ide, ale nemôžeme všetci architekti robiť takýmto spôsobom každý objekt, veď to by bola cesta do pekiel. Architektúra, ktorá sa snaží rešpektovať životné prostredie a doslova nevytŕča, je v súčasnosti akoby nezaujímavá alebo menej kvalitná. Žiaľ, to je dnešný trend. Ja si to však nemyslím. Stále vidím veľkú možnosť urobiť výborný dom, aj keď budem umiernený k prostrediu a budem ho rešpektovať.
Ktorá žilinská stavba je podľa vás najlepšie a najhoršie architektonicky riešená?
Podľa mňa je perlou a dlho zostane aj napriek svojmu dezolátnemu stavu Synagóga neológov (v súčasnosti Kino Centrum) od Petra Behrensa a z tých novších sa mi páči bytový dom Skelet na Priekope od Ľubice Koreňovej. No, a z tých nešťastných? To je jednoduché! Je to znehodnocovanie verejného priestoru, chaos a nekoncepčnosť zástavby.
Chcete povedať, že v Prahe sa také veci nestávajú?
Aj tam sa také veci dejú, ale nie až v takom rozsahu ako v Žiline alebo Bratislave. Praha je zapísaná v zozname UNESCO, a tak mnohé veci nie sú akceptovateľné a aspoň na základnej úrovni tam funguje opravný mechanizmus. Zatiaľ čo spomínané slovenské mestá sú voľným poľom pre záujmy investorov. A asi čo najviac nepochopím, že si Žilinčania nechali zlikvidovať zelené a parkovné plochy. Niektoré projekty zašli až tak ďaleko, že nerozumiem, prečo neboli doteraz podané trestné oznámenia na ľudí, ktorí sú za tento stav zodpovední. Niekedy ma šokuje, čo všetko sa dá urobiť.
Stanislav Krčmárik bude jedným z hostí Architektonického života Žiliny, ktorý organizuje Nadácia 21. storočia v pondelok 23. apríla o 17.00h v hoteli Holiday Inn.