Etnografické múzeum v Martine patrí k najvýznamnejším kultúrnym inštitúciám v Slovenskej republike. Je súčasťou Slovenského národného múzea v Martine a v jeho fondoch sa nachádzajú tisíce muzeálnych predmetov, dokumentujúcich históriu a kultúru Slovákov. V martinskom múzeu pracuje aj etnologička Elena Zahradníková (27) zo Žiliny.
Ako sa vám darí zdokumentovať minulé storočie?
Sme inštitúcia, ktorá uchováva predmety zo života našich predkov. Z 20. storočia, čiže z rokov 1900 – 2000 máme prvých 50 rokov už relatívne dobre spracovaných. Podarilo sa nám zachrániť najmä časti krojov, ľudovej architektúry a predmetov bežnej potreby. S nedávnou dobou socializmu to je už horšie. Napriek tomu, že od zmeny režimov uplynulo len 18 rokov, je pomerne náročné získavať dobové predmety. Do roku 1989 totiž múzeum malo dostatok finančných prostriedkov na to, aby mohlo tieto veci vykupovať. Veľkú časť muzeálnej zbierky nám občania aj darovali. Dnes, keď je nedostatok financií, nám už tak rýchlo predmety nepribúdajú. Navyše, po nežnom prevrate bola snaha úplne zlikvidovať všetko, čo len trochu pripomínalo éru socializmu. A tak sa stalo, že dovtedy všadeprítomné plagáty, tabule, či obrazy už dnes musíme komplikovane zháňať. Kto by si to bol prv pomyslel.
Myslíte, že nie je zavčasu dokumentovať život spred 20-tich rokov?
Na to nikdy nie je zavčasu a dobrý muzeálny pracovník by mal neustále všetko zaznamenávať, pretože nevieme, čo sa raz stane súčasťou tradície a čo prežije. Niekedy sa to na prvý pohľad zdá možno zbytočné, keď je toho okolo nás plno. Tak sa nám napríklad nepodarilo zachrániť ani jednu valchu. Kedysi bola v každej dedine, kde vyrábali vlnené plátno a dnes ľudia už ani nevedia, čo to je. Podobne ako boli ešte nedávno všade pionierske rovnošaty. A myslíte, že teraz nejakú nájdete? Zrejme sa všetky zničili. Veď aj ja som pioniersku sukňu vyhodila, netušiac, že raz budem pracovať v múzeu. Takéto súčasti rovnošiat môžu byť pokojne ešte u niekoho založené v starej skrini, na povale, či kdesi v garáži, ale to by chcelo stráviť viac času v teréne
a na to nás je v múzeu málo.
Takže sú pre vás zaujímavé aj odznačiky iskier, pionierov, či zväzákov?
Áno, to všetko dokumentuje éru socialistického zriadenia. Už dnešní dospievajúci nemajú o tej dobe ani tušenia a o pár desiatok rokov to môže byť pre ďalšie generácie zaujímavé, tak ako je zaujímavé pre nás rozprávanie našich najstarších obyvateľov o živote bez elektriny alebo motorových dopravných prostriedkov. Výzdoba okien, vlajky, busty buditeľov, staré tabule s názvami ulíc, prvomájové heslá, to všetko veľa povie.
Zhromažďujete okrem predmetov aj písomné dokumenty?
Pravdaže. Fotografie, knihy, letáky, to všetko má pre budúcnosť veľkú cenu. O minulosti však veľmi vypovedia aj neoficiálne verzie. Spomienky súčasníkov, rodinné albumy, denníky, ktoré neprešli vládnou cenzúrou, niekedy odhalia viac ako skreslená vládna oficiálna literatúra bez súvislosti. Zaznamenávame však nielen názory ľudí na náboženský útlak, či obmedzovanie osobnej slobody, ale aj to, ako dobre sa deti cítili medzi kamarátmi na pionierskych schôdzkach alebo v prvomájových sprievodoch, keď veselo kývali mávatkami a rodičia ich potom pozvali na zmrzlinu. Treba otvorene hovoriť o tom, čo sa dialo, aby sme vedeli, akí sme boli, aby sme vytvorili pamäť národa.
