Poéziu píše od svojich deviatich rokov. Tomuto druhu umenia sa venovala aj jej stará mama. V súčasnosti študuje na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave, kde objavila aj svoju vydavateľku. „Pri stretnutí som jej dala svoje dva zošity s básňami. Jej sa to celkom pozdávalo, vybrala okolo päťdesiat básní, ktoré sa objavili v zbierke. Ja som s tým súhlasila. V zošitoch boli moje prvotiny, aj neskoršie básne. Ona vybrala viac tých, ktoré som napísala neskôr,“ hovorí Gabriela Digaňová o vzniku svojej prvej zbierky. Vyšla minulý rok pod názvom Hlas srdca. Autorka charakterizuje tieto básne ako smutnejšie, pretože, keď ich písala, bola väčšinou v nemocnici. „Baví ma dávať svoje pocity na papier, chodila som aj do literárneho krúžku. Plánujem už aj ďalšiu knihu, chcem, aby básničky v nej boli už trochu veselšie.“ Pri uvedení básnickej zbierky do života v Žilinskej knižnici sa jej autorka pristavila aj pri tom, že v súčasnosti ľudia poéziu takmer vôbec nečítajú. „Táto doba je skôr technicky založená. Ľudia sa nevenujú čítaniu, na poéziu nemajú čas. Ale myslím si, že sa predsa len ešte nejakí čitatelia básní nájdu. Bola som prekvapená, na prezentácii som mala so sebou päťdesiat kusov knihy a všetky sa predali,“ pokračuje Gabriela Digaňová. Okrem poézie aj maľuje, dlhé roky sa venovala baletu a ľudovému tancu, spievala v zbore, skúšala písať aj prózu. Jej zbierka poézie Hlas srdca je aj v súťaži Kniha roka 2006, ktorá ešte stále prebieha.