Mohlo to byť okolo roku 1933, keď začala učiť niekoľko dievčat tomuto umeniu. Cez jej poslednú žiačku Alžbetu Jurigovú, rod. Podušekovú z Čičmian sa paličkovaná čipka dostala aj na čičmiansky kroj. Prvé paličkované práce v Žiline predstavili učiteľky Daniela Štefanatná a Dagmar Kaššová. To bolo v roku 1983.
Odvtedy sa v Žiline situácia výrazne zmenila. Najskôr začalo Regionálne osvetové stredisko (ROS) organizovať kurzy paličkovanej čipky, potom sa paličkovanie zapáčilo aj ženám zo Živeny. V septembri 1999 vznikol pri ROS Klub paličkovanej čipky a jeho prvou vedúcou sa stala Katarína Búranová. O dva roky ju vystriedala Mária Hnidková, ktorá sa tento rok dožíva okrúhleho jubilea. Rovnako aj ďalšia členka klubu Anna Rendeková, a tak obe predstavujú svoje dielka na spoločnej výstave Čaro nití, ktorá bude otvorená do 21. júna v Makovického dome v Žiline.
„Paličkovaná čipka nie je len moje hobby. Keď príde večer a ja niečo urobím, čo sa mi páči, poviem si, že deň som využila a urobila som niečo užitočné, čo možno poteší aj druhých,“ vyznáva sa zo svojej lásky k paličkovanej čipke Anna Rendeková. Paličkovaná čipka to bolo jej detstvo v Španej Doline. Mala sa od koho učiť. Jej mama Júlia Helcová bola chýrna paličkárka, ktorá robila čipky do posledných chvíľ života a boli vyhľadávanými darmi pre štátnikov. Anna Rendeková sa k čipke vrátila, keď sa jej dve dcéry išli vydávať. Teraz už chystá výbavu pre vnukov. „Mám troch veľkých vnukov, jeden je ženatý, a keď sa ženil, urobila som mu nádherný obraz. Pre druhého už mám pripravený podobný. Vnučku som už aj naučila trochu paličkovať, ale teraz končí vysokú školu a nemá na nič čas. Mám už aj pravnúča, tak pokiaľ budem vládať, budem paličkovať. Mám koho potešiť,“ pochválila sa nám.
Paličkovaná čipka - to je v prvom rade vankúš, paličky a špendlíky. „Paličky musíte mať najmenej štyri. A potom už len dobrú učiteľku, veľa trpezlivosti, chuť do práce a fantáziu. Dnes sa dá všetko zohnať pomerne ľahko, pretože u nás nastala akási renesancia paličkovania. Začína sa tomu venovať pomerne veľa žien, mladých i starších. Bola by večná škoda, keby toto umenie upadlo do zabudnutia, keby nemalo pokračovateľov,“ tvrdia svorne Anna Rendeková i Mária Hnidková. Podľa oboch je paličkovanie celkom jednoduché. Len vraj treba dostať do krvi tie základné úkony, a potom už ide ľahko každá technika.
Zaujímalo nás aké motívy sú srdcu jubilantiek najbližšie? „Rada robím postavičky, také, ktoré sú v pohybe. Tam si môžem vymýšľať, farebne kombinovať, aj techniky môžem kadejako ukladať. Základnou čipkou pre mňa je špaňodolinská. Tá je zvláštna tým, že tam nemáte nič nakreslené. Zoberiete si len predlohu, ktorá je vypichaná do takých štvorčekov a konečný výsledok musíte mať v hlave,“ prezradila mám Anna Rendeková. A čo inšpiruje Máriu Hnidkovú? „Asi príroda. Tá sa mi páči odjakživa, v nej som vždy hľadala krásu. Kedysi som sa venovala kresbe, z nej som potom prešla na paličkovanú čipku. Kresba perom, tušom či fixkou sa začne po niekoľkých rokoch strácať, keď si ju však prepaličkujem, ostáva stále pekná.“ Mária Hnidková mala už ako decko veľký vzťah k ručným prácam. Raz kdesi videla obrázočky z paličkovanej čipky a priam sa do nej zamilovala. Veľmi sa jej páčila, ale nemal ju to kto naučiť. Preto s nadšením privítala prvé kurzy v ROS, keď mohla začať paličkovať. A pretože bola učiteľka, hneď si otvorila krúžok pre malé deti a spolu veselo paličkovali.
Do Španej Doliny priniesli paličkovanie, čiže kneplovanie, ešte v 17. storočí manželky nemeckých baníkov, ktorí sem prichádzali za prácou. Dodnes sa tam zachovali pôvodné názvy ako babka, zúbok, muška, mrdka, ťapka a iné. Zistiť, ako dlho trvá paličkovanie hoci aj toho najmenšieho motívu, je dosť ťažké. „V prvom rade to záleží od toho, z akých nití robíte. Ak sú tenšie, treba husto pichať a zaberie to viac času. Ak z hrubších, pichá sa redšie a práca ide rýchlejšie. Ale záleží aj od nálady,“ zhodnotila Anna Rendeková. Keď robí nejaký väčší obraz, zvykne si písať, koľko dní jej to trvá. Takých normálnych pracovných, osemhodinových. So svojou prácou sa lúči veľmi ťažko a je presvedčená, že ručná práca nemôže byť nikdy adekvátne zaplatená. Preto stále odkladá veci, ktoré by nepredala za nič na svete. Ale aj tak jej práce už poznajú aj v zahraničí. „Ja si koľkokrát aj poplačem a peniaze ma vôbec nevedia potešiť. Viem, že dokážem žiť aj bez toho, aby som za svoje práce dostala peniaze. Radšej s nimi poteším vnúčatá. Teraz to robím tak, že si dám všetky práce nafotiť, aby som mala aspoň niečo,“ až taký vrúcny vzťah má k svojim čipkám Mária Hnidková.
Pri rozhovore s jubilantkami sme sa dozvedeli, že paličkovaná čipka nie je cudzia ani mužom. „U nás, v Španej Doline, ju robili aj muži. Teraz poznám jedného, ktorý sa tomu venuje, volá sa Patrik. Ale kedysi ju robievali aj starí chlapi. Naučili sa od žien a paličkovali. Ešte precíznejšie ako ženy. A to mali vypracované ruky, lebo väčšinou robili v baniach,“ zaspomínala si Anna Rendeková. Máriu Hnidkovú zasa fascinuje aj paličkovaná čipka z drôtu: „Je to trochu náročnejšie. Tá nitka je predsa poslušnejšia, ale nakoniec som odhalila, ako sa dá najlepšie pracovať s drôtikom. Kombinácia nitiek a drôtika je úžasná. Zároveň to umocňuje tradíciu drotárskeho kraja.“ Obe majú radosť z toho, že záujem o paličkovanú čipku stúpa. „Najviac medzi ženami, ktoré sú, alebo majú ísť do dôchodku. Tie mladšie na to nemajú, dosť času kvôli pracovným povinnostiam. Už teraz je nás v klube viac ako tridsať. Niektoré začínajú, iné sa už s paličkami skamarátili a ide im to výborne,“ na záver prehovorila Mária Hnidková, vedúca Klubu paličkovanej čipky.
