„Keď som mala odísť do dôchodku, nevedela som si predstaviť, čo budem doma robiť,“ hovorí táto sympatická dôchodkyňa. Len také polihovanie a ničnerobenie vraj vôbec nie je pre ňu. Všetko zariadila dcéra, ktorá mame navrhla, aby začala niečo vyrábať. Najskôr kúpili tkáčsky stav, ten doteraz čaká na svoje umiestnenie i uplatnenie. Zatiaľ čipernej dôchodkyni najviac učarovala keramika. A tak si
v dielni našli miesto malé keramické mištičky, šálky, hlinení anjelikovia a veľa iných rôznych výtvorov, ktoré vyšli spod jej šikovných rúk. Margita Šupolová býva síce v Čadci, ale celé leto trávi spolu so svojím manželom na spomínanej víkendovej chalupe v Staškove. Tam trávia voľný čas, odkedy sú na dôchodku. Spoločnosť im robí malý biely nezbedník, psík Falko. Ako obidvaja so smiechom hovoria, „keďže ešte nemajú vnúčatá, je to za ne taká malá náhrada.“
Tento milý spoločník sa vraj často motá popod nohy svojej paničke i v dielni. Je to od neho milé, že jej chce robiť spoločnosť, ale tá sa bojí, aby ho pri vyberaní keramiky z pece nechtiac nepopálila. Veď teplota v takej peci sa vyšplhá až na 1200 stupňov a to už je poriadna horúčava. Svoje umelecké dielka modeluje len tak v rukách z hrnčiarskej hliny, ktorú chodí nakupovať až do Púchova. Potom ich natrie glazúrou, alebo nechá len také, aby vynikla ich prirodzená krása. Nakoniec všetky výtvory putujú do veľkej pece, kde sa vypália. Niektoré raz, iné i viackrát. Inšpiráciu pre svoje „dielka“ hľadá v časopisoch, obchodoch, ale často sa jej obrazce, ako by mal ten ktorý výrobok vyzerať, vynoria len tak v jej hlave.
„Niekedy si sadnem k stolu, chytím do rúk hlinu a ani nemám predstavu, čo vlastne idem robiť. Nechám tomu voľný priebeh a na svete je buď nová šálka alebo hocičo iné,“ hovorí šikovná keramička. I keď sú jej výtvory veľmi krásne, na nijakých súťažiach sa s nimi nezúčastňuje. Ako vraví, robí ich zatiaľ pre svoje potešenie. A rada nimi poteší i druhých. Väčšinu všetkého, čo vyrobí, porozdáva. Nielen svojej rodine, ale i priateľkám zo Živeny, s ktorými sa stretáva už niekoľko rokov.
S jednou z nich, ktorá je včelárkou, sa zúčastnila aj na včelárskom pikniku v Poľsku. Tam sa návštevníkom najviac páčili jej hrnčeky určené na sladký, lepkavý, a liečivý produkt tohto usilovného hmyzu. Jej cieľom je urobiť veľkú mozaiku s ľudovým motívom. Vraj už má vytypovaných pár stien, kde by ju chcela umiestniť. Zatiaľ ju však nosí len vo svojej hlave. Verí však, že čoskoro bude nielen obrazom jej mysle, ale aj obrazom, ktorý poteší každé ľudské oko i srdce.
