Streda, 20. január, 2021 | Meniny má DaliborKrížovkyKrížovky

Spoveď majstra Slovenska, ktorý sa trikrát ocitol na ulici

Každý z nás sa s nimi už stretol. Bezdomovci. Vídavame ich v parkoch, na lavičkách, či len tak „voľne pohodených“ na chodníkoch. V niektorých z nás vyvolávajú strach, v iných odpor, či ľútosť. Ľudia sú už raz takí. Na ostatných sa pozeráme cez akúsi poz

Každý z nás sa s nimi už stretol. Bezdomovci. Vídavame ich v parkoch, na lavičkách, či len tak „voľne pohodených“ na chodníkoch. V niektorých z nás vyvolávajú strach, v iných odpor,
či ľútosť. Ľudia sú už raz takí. Na ostatných sa pozeráme cez akúsi pozlátku, ktorú si počas života v sebe vytvoríme. Je naozaj smutné, že sa v mnohých prípadoch nedokážeme odosobniť od predsudkov. I medzi ľuďmi bez domova sa nájdu „tí horší“. Niektorí z nich si môžu za ťažkú životnú situáciu sami, no nájdu sa medzi nimi i takí, ktorí sa ocitli na dne vďaka ľudskej zlobe a závisti. Nik im nepodal v ťažkých chvíľach pomocnú ruku. Skôr naopak. Najbližší sa stali ich vstupenkami do pekla a využili nešťastie človeka vo svoj prospech. Pre vlastné obohatenie sa. Práve tento prípad sa týka i žilinského bezdomovca Jozefa, Majstra Slovenska v desaťboji z roku 1974.
Príbeh tohoto muža sa začal vo Veľkej Lomnici, odkiaľ pochádza. Možno i preto, je to človek, ktorý sa nebojí tvrdej práce a miluje prírodu. Jozef sa narodil vo februári 1950. Na ulici tento rok oslávil svoje päťdesiatesiedme narodeniny. Okoloidúci ľudia ani netušia, že jeden z mnohých bezdomovcov, ktorý žije v ich meste potulujúc sa ulicami, hľadajúc nádej a vysnívaný pokoj, bol kedysi uznávaným atlétom. Atletiku i teraz nadovšetko miluje, rozpráva o nej so zanietením a radosťou v hlase a verí, že sa k nej ešte vráti. Iba to ho podľa jeho slov drží pri živote....
Jozef mal pokojné a šťastné detstvo. Po skončení základnej školy odišiel študovať z rodnej dedinky do Karvinej. Vyučil sa za raziča - rubača. Miloval beh a šport. Každú voľnú chvíľku využil na to, aby sa mohol venovať svojim záľubám. Pri tom všetkom si však našiel čas i na prácu. Počas štúdia si privyrábal ako baník. Bola to nekonečná trojročná drina, pri ktorej zosilnel nielen fyzicky, ale i psychicky. Študentské roky ubehli ako voda a Jozef sa rozhodol, že sa vráti do rodného kraja. Nikdy nebol zvyknutý držať sa „maminej sukne“, a tak sa po pár dňoch opäť zamestnal. Tentokrát však chcel svojou prácou prispieť k vytvoreniu niečoho veľkého. Práve v tom období sa stavala vo Veľkej Lomnici lanovka. Neváhal. Stal sa jedným z tých, ktorí denno-denne od skorého rána do neskorého večera pracovali na jej výstavbe. Práve tam sa zoznámil s človekom, ktorý vniesol do jeho života nové svetlo. „Môj šéf bol úžasný. Mal rád šport a odvážnych mladých ľudí. Vedel som, že iba on mi môže pomôcť odísť preč od lopaty a posunúť ma opäť o niečo bližšie k vysnívanému snu. K atletike“. Tak sa aj stalo. Jozef onedlho odišiel do Bardejova. Práve toto mesto sa stalo pre neho miestom nádejí. „Myslel som si, že sa odteraz budem môcť naplno venovať tomu, čo ma naozaj napĺňalo, a tak to zostane navždy“, pokračuje v rozprávaní zamyslený muž.
Nová kapitola jeho života vyzerala na prvý pohľad ako vystrihnutá z tej najkrajšej rozprávky. Našiel si nových priateľov a začal si malými postupnými krôčikmi plniť svoj detský sen. Keď dovŕšil dvadsiaty rok života a stal sa z neho dospelý muž, pridal sa k ostatným rovesníkom a nastúpil na povinnú vojenskú službu. Roky dlhoročnej driny mu konečne priniesli vysnívané ovocie. Vďaka nadobudnutej fyzickej sile, hodinám tréningov a talentu, sa mu podarilo prebojovať do vojenského atletického oddielu v Liptovskom Mikuláši, čo bolo snom každého mladého muža, ktorý sa chcel atletike venovať profesionálne. Pod drobnohľadom trénerov vychytával na tréningoch i posledné technické chybičky a ľudia v jeho okolí sa postupne presviedčali o tom, že Jozef je naozaj jeden z tých, ktorý dostal talent priamo od Boha. „V tomto období som sa zúčastnil mnohých atletických súťaži, ktoré sa konali po celom Československu a v každej som sa umiestnil v prvej trojke. Najviac si však cením súťaž o cenu SZM, ktorá sa konala v Prahe a kde sme vyhrali prvé miesto v súťaži družstiev. Boli to krásne chvíle. S chlapcami sme to natreli i Poliakom, ktorí boli takmer vždy lídrami súťaže,“ šťastne sa usmeje.
Jozefovu myseľ však v tej dobe zamestnával i fakt, že si začal uvedomovať dôležitosť vzdelania. „Zisťoval som, že práve vďaka škole moji známi získavali výhodné pracovné ponuky. Vedel som, že uživiť sa v budúcnosti iba atletikou by bolo ťažké, a tak som sa prihlásil na strojnícku priemyslovku. Študoval som ju päť rokov a nikdy by som neveril, že štúdium zvládnem tak bravúrne.“, vracia sa k spomienkam.
Pokojné obdobie však netrvalo dlho. Náročné štúdium, privyrábanie si ťažkou prácou v strojárskych závodoch a málo spánku, si vyžiadali svoju daň. „Začal som sa cítiť akosi nie vo svojej koži. Chudol som, a bývalo mi zle.“ pokračuje v rozprávaní svojho životného príbehu. I keď sa snažil lekárom vyhýbať, kvôli stále sa zhoršujúcemu zdravotnému stavu a neutíchajúcim bolestiam bol prinútený navštíviť najbližšiu nemocnicu. V nej mu po kompletných vyšetreniach oznámili nečakanú diagnózu. Veľké množstvo vredov na žalúdku.
Tri dlhé mesiace bojoval s bolesťami a aby sa jeho zdravotný stav ešte viac nezhoršoval, lekári mu predpisovali veľké množstvo liekov. „Vedel som, že tabletky, ktoré som do seba bol nútený hádzať ako lentilky, mi pomáhali zbaviť sa bolesti, no zároveň mi odoberali všetku silu a energiu, ktorá bola pre mňa tak bytostne charakteristická. Z operácie som mal síce strach, ale bola pre moje telo jedinou šancou k vykúpeniu,“ dodáva. Počas trojmesačného boja s vlastným telom ho držali pri živote predovšetkým myšlienky na atletiku. Cítil, že uznanie v tejto oblasti ho ešte len čaká.
Po operácii a mesačnej domácej liečbe sa snažil vrátiť do starých, zabehnutých koľají. „Operácia ma však poznačila. Bol som stále unavený a veľmi slabý. Keď sa môj zdravotný stav i po niekoľkých týždňoch nezlepšoval, lekári mi odporučili trojtýždňové liečenie v Karlových Varoch, kde som sa mal dať opäť úplne do kopy,“ pokračuje v rozprávaní.
Pobyt v prírode, odborníkmi zvolené liečebné postupy a chvíľka času na samého seba sa vyplatila. Jozef sa opäť začal dostávať do svojej pôvodnej formy. „Veľmi veľa som v tej dobe o sebe premýšľal. Srdce mi búchalo ako divé, vždy, keď som čo i len na chvíľku zablúdil myšlienkami k atletike. Vedel som, čo to znamenalo. Musel som sa vrátiť k nej, láske môjho života a dokázať sám sebe, že to, čo vo mne driemalo celé roky, neboli len nezmyselné predstavy o fiktívnom úspechu,“ vracia sa k spomienkam.
Pre Jozefa sa začala ďalšia etapa jeho života. Tá najkrajšia. Netušil však, že po nej sa jeho svet zrúti ako domček s karát. „Písal sa rok 1974. Blížili sa Majstrovstvá Slovenska v desaťboji, ktoré sa mali konať v Ružomberku. Vedel som, že sa na nich zúčastnia iba tí najlepší. Svoje telo som postupne pripravoval na to, aby vydalo v tejto uznávanej súťaži čo najlepší výkon. Dal som do toho všetko. Celú dušu, celé svoje bytie.“
Majstrovstvá trvali dva dni. Jozef sa rozhodol využiť túto šancu naplno. Prvý deň súťažil v behu na 100 a 400 metrov, v skoku do diaľky, do výšky a svoje schopnosti skúsil i vo vrhu guľou. Druhý deň sa zameral na beh na 110 metrov prekážok, hod diskom a súťažil i v skoku o tyči, v hode oštepom, a v behu na 1500 metrov. „Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď porota vyhlásila výsledky. Vyhral som to! Stal som sa Majstrom Slovenska v desaťboji,“ rozpráva so šťastím v hlase Jozef.
Po tomto zážitku si ešte dlho vychutnával pocit naplnenia z víťazstva a z času na čas sa objavil na niektorej s atletických súťaží. Väčšinu času však venoval trénovaniu mladých talentovaných atlétov. V roku 1983 sa rozhodol definitívne ukončiť atletickú kariéru. „Mal som vtedy 33 rokov a už som cítil, že nie som najmladší“, zdôvodňuje svoje rozhodnutie.
Osud mu s pribúdajúcimi rokmi vzal milovaný šport, no namiesto neho priniesol do života lásku. Ženu, o ktorej však netušil, že práve ona sa stane v budúcnosti jeho sudcom a katom zároveň. Oženil sa 4.apríla 1975. Šťastný, milujúci a údajne i milovaný....Stal sa otcom dvoch dcér, ktoré vychovával s tou najväčšou láskou. S manželkou sa rozhodli zakotviť v Považskej Bystrici, kde Jozef vytvoril pre tri ženy svojho života útulné rodinné hniezdočko. „Dcéra Evka má v súčasnosti 32 rokov a žije v Londýne. Jozefína je o dva roky mladšia a doteraz by sa mala zdržiavať v Považskej Bystrici,“ pokračuje v rozprávaní.
Jozef sa vždy snažil, aby jeho rodine nič nechýbalo. Často vodil svoju rodinu na prechádzky po lese, pripravoval im najrôznejšie prekvapenia a zabezpečoval chod rodiny dobre platenou prácou, keďže sa mu podarilo zamestnať sa ako nákupcovi materiálu v strojárňach.
Čas plynul a manžel a otec rodiny si začal uvedomovať, že jeho „tri ženy“ začínajú byť akési skúpe. Keďže sa im zdalo byť peňazí stále akosi málo, rozhodla sa jeho žena zamestnať. „Myslel som si, že všetko sa zmení k lepšiemu. Peniažkov bude viac a iné problémy nenastanú. No opak bol pravdou. Svokra začala mať zdravotné problémy a keďže manželka za žiadnych okolností nechcela zo svojho zamestnania odísť, musel som sa vzdať zárobkovej činnosti ja a starať sa o ňu “, vraví s trpkosťou v hlase.
Pani však nepracovala od rána do večera, ako si Jozef myslel, ale čas trávila so svojím novým bohatým milencom. „Po nie dlhom čase podala žiadosť o rozvod. Nemal som síl odolávať takémuto nátlaku, keďže celé dni a noci trávila s ním. Vedel som, že to už medzi nami nemá význam. Mal viac peňazí...,“ dodáva bolestne Jozef .
Muž mal srdce plné utrpenia, ale na zemi mu zostalo ešte jedno šťastie. Jeho dve dcéry. Tie sa však postupom času začali až priveľmi podobať svojej matke. Jozef im začal prekážať. Chceli si žiť svoj vlastný, bezstarostný život a nemali záujem o otcovu spoločnosť. „Jedného dňa, keď som sa vracal domov z mesta, som pred dverami nášho bytu našiel ležať pár mojich osobných vecí a odkaz od dcér, že už viac so mnou nechcú bývať.“ rozpráva so slzami v očiach. Pre Jozefa to boli najťažšie chvíle jeho života. Vlastné deti ho vyhodili z bytu, kde ich vychovával a dával im všetku svoju nehu a lásku. „Vybavil som si teda ubytovanie na slobodárke. Dali mi najkrajší byt s pivnicou, na najvyššom poschodí s krásnym výhľadom“, vraví. Jozef ani v týchto chvíľach, keď prežíval ťažké obdobie, nepoprel v sebe svoju dobrosrdečnosť a ochotu pomáhať. So susedmi v novej bytovke sa snažil vychádzať priateľsky a vždy, keď sa na ňho obrátili s nejakou prosbou, im ochotne pomohol. „Možno som to nemal robiť. Pomáhať a chcieť všetkým len dobre. Ale ja som už raz taký“, zdôvodňuje svoje vtedajšie počínanie. „Netušil som, že mi susedia už od začiatku závideli moje ubytovanie a že na mňa chystajú pekelný plán“. Na svete to už raz tak chodí. Mnohokrát si človek neuvedomí, že ľudia, ktorí sa tvária ako jeho priatelia, sú v skutočnosti prezlečení neprajníci a čakajú na tú správnu chvíľu, kedy môžu človeka potknúť.
Mužovi život pripravil ďalšie nečakané prekvapenie. Pred dverami jeho bytu sa začali objavovať policajné hliadky. „Nechápal som, o čo policajtom išlo, veď som väčšinu času, keď som bol doma, spal, alebo premýšľal nad životom. Oni však tvrdili, že sa susedia sťažujú na neznesiteľný hluk, ktorý údajne vychádzal vždy z môjho bytu,“ vykresľuje.
Až vtedy si Jozef uvedomil vážnosť situácie. Ľudia, ktorí boli jeho údajnými priateľmi, ho chceli vyštvať z miesta, kde býval. Zostal sám, proti celej bytovke. Ako vojak v poli.
Nakoniec zvíťazila ľudská zloba a „dobroprajným susedom“ sa podarilo dosiahnuť naplnenie ich zlomyseľného plánu. Musel sa z bytu nedobrovoľne vysťahovať a tým uvoľniť svoj dočasný domov jednému so susedov. Táto situácia znamenala pre Jozefa posledný „klinec do truhly“. Po tomto desivom zážitku mu začalo ubúdať síl. Snažil sa nájsť si náhradné ubytovanie. Pani Šťastena sa mu však obrátila chrbtom a keď ani po mnohodňovom intenzívnom hľadaní nenašiel miesto, kam by sklonil aspoň na noc hlavu, zostal na ulici. Práve tá sa stala jeho novým domovom ....
Blížila sa jeseň a teploty začali nebezpečne klesať. Jozef sedel, ako vždy v ranných hodinách, na polorozpadnutej lavičke pri parku. Okolo neho prechádzala staršia zamyslená pani v červenom klobúku. „Oslovila ma a poradila mi, nech sa idem spýtať na možnosť ubytovania do žilinského Domu Matky Terezy,“ spomína. Nemal čo stratiť. Zbalil si do igelitovej tašky zopár hygienických potrieb a odcestoval najbližším vlakom z Považskej Bystrice do Žiliny.
V azylovom dome v Žiline prežil 4,5 roka života. Pred rokom a pol sa však opäť ocitol na ulici. „Na svete sú ešte ľudia, ktorí mi občas pomôžu a donesú mi niečo na oblečenie alebo nejaké zvyšky jedla, no tých už nie je veľa“, dodáva životom skúšaný muž. Jeho slová sú plné trpkosti, no Jozefov pohľad prezrádza, že i napriek ťažkému osudu žije s nádejou v srdci, že všetko sa raz zmení.
Po chvíľke ticha dodáva: „Mám veľký sen. Túžim pomáhať talentovaným deťom v atletike. Keď som ja nemal to šťastie venovať sa jej celý život, nech sa to podarí iným, ktorí na ňu majú predpoklady. I napriek tomu, že som v posledných rokoch prechádzal doslova peklom na zemi a nemal som možnosť trénovať a venovať sa naplno mojej fyzickej kondícii, som plný sily. Keby tak mám možnosť stretnúť sa s niekým, kto by mi v tom pomohol...“ dodáva s povzdychom, zaželá všetko dobré a stráca sa v rušných uliciach mesta...

Skryť Vypnúť reklamu






Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  2. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  3. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  4. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  6. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  7. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  8. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  9. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  10. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  1. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  2. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  3. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  4. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  5. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  6. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  7. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  8. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  9. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  10. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 30 195
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 27 551
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 12 217
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 10 161
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 665
  6. Ohlúpli sme počas Covid roka? 8 211
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 442
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 473
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 246
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 962
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žilina - aktuálne správy

Inkasovali rovnaký počet gólov ako posledné Pohronie. V čom sú ale Žilinčania najlepší v súťaži?

Na jesennú časť žilinských futbalistov sme sa pozreli rečou čísel.

Gólová radosť Žilinčanov

Mosty vo Vraní v ohrození. Bude vo februári prejazd cez premostenie nelegálny?

Prenájom dočasných mostov je drahý. Župa rokouje o tom, aby celú záležitosť prevzala na seba NDS.

Bývalú predsedníčku Krajského súdu Žilina opäť zadržali

V akcii Plevel 2 bola zadržaná aj sudkyňa Mária U.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Polícia pátra po Ľubošovi Blahovi

Policajti hľadajú Ľuboša Blahu z Hornej Vsi.

Frajeri jazdili autom po zamrznutej priehrade, prelomil sa ľad

Ľad si zmýlili s cestou. Mementom pre všetkých by mali byť tragédie, ktoré sa na Oravskej priehrade stali, no zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní.

Odišiel prvý tréner majstra sveta, lúčil sa s ním aj hokejový reprezentant

Gustáv „Guňo“ Buček nás opustil 7. januára vo veku 77 rokov.

Už ste čítali?