Orchester zvoncov už nepočuť
Akýže by to bol salaš, na ktorom by sa nerozliehal navôkol hlahol zvoncov? A keď už miznú salaše, objavujú sa tu a tam aspoň zberatelia zvoncov. Zvonkárstvo sa u nás rozvinulo s chovom dobytka a oviec v 18. a 19. storočí a okrem kováčov sa mu venovali cez
13. aug 2007 o 0:00 (ms)
zimu aj zručnejší pastieri. Títo remeselníci museli mať hudobný sluch a svoje výrobky vraj skúšali ponorením do vody, veď museli zvoniť aj v daždi. Vo zvoncoch a zvončekoch našiel svoju záľubu aj Bohumil Mičuch (56) z Kotešovej. „Tie najstaršie mám odložené ešte po mojom dedovi. Choval kone aj voly a tým upevňoval na krk veľké zvonce. Tie menšie nosili kravy, ovce a kozy. Zvonce slúžili bačom ako vynikajúce signalizačné zariadenie. Oznamovali polohu stáda vo dne i v noci, udržiavali ovce pokope, plašili divú zver a podľa výšky zvuku zvoncov bača hneď vedel, že čosi nie je v poriadku. Okrem toho sa ich krásny zvonivý hlas rozliehal po celom chotári,“ spomína. Podľa materiálu, z ktorého boli vyrobené, sa zvonce delia na plechové a spiežovce. Spiežovce sa zhotovovali z liatiny medi a cínu, v súčasnosti z mosadze, ako sú i kostolné zvony. Tie sú, pravdaže, o čosi väčšie. Plechové zvony boli lacné a používali sa pri pasení v skalnatom teréne, kde by sa mohli liatinové rozbiť. Pre pastierov boli zvonce tak dôležité ako palica alebo bič. Poznali ich po hlase, dávali im mená a odkazovali si ich v poslednej vôli. Počas vojny vojaci brali po domoch zvonce a potom sa z nich tavili kanóny. V taviacich peciach skončili aj stovky zvonov z kostolov, kaplniek a zvoníc. „Sú to pekné výrobky. Tie staršie sa dajú kúpiť na burzách, ale je ich už málo, tak pýtajú za ne nehorázne peniaze. Dal som aspoň opraviť a vyleštiť tie, ktoré mi zostali ako pamiatka po predkoch. Niektoré z nich ešte nosia pri pasení naše kozy,“ ukončil Bohumil, na snímke s 10-ročnou neterou Kristínkou.
