Písmo:A^-|A⁺ 0

bezdomovci a naopak, dievčatá, ktoré si predtým vychutnávali všetky slasti života, dokážu po prehodnotení životných hodnôt vstúpiť do kláštorov a svoj ďalší život obetovať pomoci druhým. Ondrej Stuchlík vyštudoval drevársku priemyslovku. Ani vo sne by mu nenapadlo, že raz bude robiť to, čomu sa venuje v súčasnosti. Pretože mal pozitívny vzťah k lietadlám a rád sa pozeral na svet z výšky. Rozhodol sa pokračovať v štúdiu na vysokej škole letectva v Košiciach. Na „prijímačky“ išiel spolu s kamarátom. Pre nedostatok miesta ich nezobrali. Povedali si, že keď merali takú dlhú cestu z Kysúc až na východ, pozrú sa po nejakej ďalšej košickej škole. Asi to bol osud, pretože práve v ten deň prebiehali aj prijímačky na Strednú zdravotnú školu do odboru zdravotnícky záchranár. Bolo to vlastne dvojročné pomaturitné štúdium. Keď už boli tam, povedali si, že to aspoň vyskúšajú. Obidvoch prijali. „Už počas prvého roka štúdia som zistil, že toto je to, čo chcem v živote robiť. Vedel som, že práve pomoc druhým ma bude napĺňať,“ hovorí sympatický tridsiatnik. V záchrannej službe pracuje už desiaty rok. Ako sám hovorí, túto prácu má veľmi rád. Asi aj preto, lebo podľa jeho slov, v povolaní záchranára neexistuje stereotyp. „Hoci sa niektoré prípady aj opakujú, každý z nich je niečím špecifický. Vždy ide o iného pacienta, každý znáša svoj zdravotný stav inak. Potrebuje iný prístup,“ pokračuje záchranár. Nevýhoda tejto práce je podľa neho v tom, že z úplného pokoja sa dostávajú do totálneho nasadenia, kedy sa musia v krátkom čase rozhodnúť, čo spraviť. Práve od nich veľakrát závisí ľudský život. Nie vždy sa však dokážu dostať k pacientovi tak rýchlo, akoby sami chceli. „Bohužiaľ, Kysuce sú tak geograficky položené, že častokrát je ťažké dostať sa k pacientovi,“ hovorí záchranár. Veľa nehôd sa vraj stáva, napríklad v lese pri práci s drevom. Pacienta tak musia dostať z ťažko dostupných miest. Pomáha vrtuľník, ale ani ten nemá vždy možnosť pristáť. Záchranári si potom pomáhajú ako vedia. Neraz sa stalo, že raneného zvážal sused na voze s koňom, alebo počas tuhých zím sa brodili v snehoch po pás a ťahali ho k autu na sánkach. Aj takáto je práca záchranára. A pomoc ľudia potrebujú pomerne často. Nie vždy si však ten - ktorý prípad vyžaduje zásah posádky. Často ich vraj zavolajú k človeku, ktorý leží na chodníku. Keď prídu na miesto, vysvitne, že si tam urobil poobednú alebo večernú siestu opilec, ktorý, keď ho zobudia, im ešte poriadne vynadá. Práve preto u záchranárov funguje centrálne operačné stredisko. To prijíma všetky tiesňové volania. Odtiaľ dá potom posádke, ktorá je pri pacientovi najbližšie, pokyn na výjazd. Práca operátora je vraj náročná v tom, že musí z jediného telefónu zistiť, či je potrebný výjazd. Niekedy stačí len rada po telefóne. „Ľudia často volajú v strese, situácia sa im zdá zložitejšia, ako je,“ vysvetľuje. Veľa telefónov je vraj takých, ktoré im oznámia fingovanú nehodu, zhoršený zdravotný stav. Keď však záchranári dorazia na miesto, nič tam nenájdu. Posádka záchranárov mohla pomôcť niekde inde. Možno ju niekde potrebovali. Volajúci si asi neuvedomuje, že možno raz bude potrebovať takúto pomoc aj on alebo jeho rodina. Pomoc však bude práve na inom mieste, na ktorom nebola vôbec potrebná. Je trestuhodné, ak si takýmto spôsobom niekto kráti čas. Záchranári sa snažia robiť si svoju prácu zodpovedne a dobre. Nie však každý výjazd je taký, že je všetko perfektné, všetko klape. Sú dni, kedy je vraj všetko akési ťažšie, niečo nefunguje, alebo je pacient na ťažko dostupnom mieste. Ondrej Stuchlík za svoje pôsobenie záchranára zachránil už nejeden život. Výjazd, na ktorý však s hrdosťou spomína, sa odohral pred niekoľkými mesiacmi. Záchranárom z jeho posádky sa podarilo resuscitovať štyridsaťročnú ženu a bez pomoci lekára. V záchrannej zdravotnej službe totiž fungujú dva druhy posádok – RLP je posádka, ktorá je zložená z lekára, zdravotníka a vodiča sanitára. Druhú RZP tvoria záchranár a vodič sanitár. Operátor musí rozhodnúť, ktorú posádku kam poslať. Práve k spomínanej štyridsaťročnej pani sa dostal Ondrej Stuchlík so sanitárom. Ako hovorí, je to veľmi dobrý pocit, keď pacient prežije. Voči smrti sa už záchranári akosi „obrnili“. Je normálne, že ľudia umierajú. Práve oni sú často tými prvými, ktorí musia rodine oznámiť správu, že už niet pomoci. Musia byť nielen zdravotníkmi, ale aj psychológmi. „Keď sa niečo podobné stane, nemôžeme len tak buchnúť dverami a odísť,“ spomína aj na menej šťastné chvíle vo svojom povolaní. „Ale ani my nemáme srdce z kameňa. Žiadny záchranár, ani ten s dlhoročnou praxou, sa nedokáže obrniť voči smrti mladého človeka či dieťaťa. Na výjazd k akútnym stavom detí a mladých každý z nás odchádza s malou dušičkou,“ dodáva.