Carle. A čo bolo medzi tým? Strmé kopce, nekonečné asfaltky, ale predovšetkým nesmierna bolesť a vôľa skončiť čo najlepšie. Účastníkov pretekov môže byť len 30, tých na základe prihlášok vyberajú organizátori. Musia byť presvedčení o tom, že každý, koho vyberú, na to má. Takže už samotná účasť je česť a malé víťazstvo.
„Na preteky ma vybrali prvýkrát a bol som prvým účastníkom zo Slovenska vôbec. Konajú sa raz za dva roky. Je to kombinácia letu na padákovom klzáku a chôdze, respektíve behu, pričom treba postupne absolvovať päť kontrolných bodov,“ spomína pár dní po Peter Vrabec. Prvým kontrolným bodom je vrch Dachstein, cesta pokračuje okolo vrcholu Marmolada v Taliansku, cez Eiger vo Švajčiarsku, Mont Blanc a Mont Gros vo Francúzsku, až do Monaka. Ak pretekár neletí, musí si predpísaný výstroj niesť sám. Sedačku, záložný padák, hlavný padák, batoh, záchrannú svetlicu, opasok s čipmi, ktoré sú potrebné v prípade záchrany, GPS systém, telefón aj helmu. „Ostatné veci nie sú predpísané, ale každý si určite niesol nejaké oblečenie, vodu a jedlo, ak za jedlo považujeme nejaké műsli tyčinky a ovocie,“ to bola ďalšia záťaž pre Petra Vrabca. Strava počas pretekov je jednoduchá, on si vždy dával sladké raňajky – cornflaky, chlieb s džemom alebo medom, cez deň műsli tyčinky, ovocie, prípadne nejaké keksy a večer, keď telo trochu oddychovalo, ak náhodou nešiel, tak mäso, mäso, mäso... „Koľko sa dalo, lebo problém je v tom, že keď je telo unavené, jesť sa mu nežiada. Organizmus chce skôr vodu. To som si ani veľmi neuvedomoval, ale môj kolega, ktorý ma logisticky zabezpečoval mi povedal, že som za deň vypil šesť aj osem veľkých fliaš minerálky. Ale energia do tela nejakým spôsobom ísť musí. Štvrtka kurčaťa mi na večeru bohato stačila,“ taký bol jedálny lístok Petra Vrabca, ktorý s nástrahami trate bojoval statočne celých dvanásť dní. Iné prirovnanie k jeho výkonu sa ani nedá nájsť.
ZAČIATOK KONCA
Tento ročník Red Bull X-Alps skončilo z tridsiatich vybraných pretekárov len päť. Ten posledný prišiel do cieľa 10 či 15 minút pred jeho zatvorením. Pravidlá určujú, že preteky sa končia vtedy, keď od príchodu prvého pretekára prejde 48 hodín. Každé dva dni sa vyraďuje jeden pretekár, ktorý je v danom okamihu na poslednom mieste. Ostatok štartového poľa bol rozptýlený. Jedna skupinka pretekárov bola niekde medzi Mont Blancom a Monakom, tá ďalšia končila niekde v okolí Eigeru. „Mňa vyradili z pretekov štyri dni pred ich zatvorením, bol som vtedy neďaleko švajčiarskeho mesta Chur, čo je vzdušnou čiarou asi 100-150 kilometrov pred Eigerom, pred tretím otočným kontrolným bodom,“ ešte stále cítiť v Petrovom hlase sklamanie. Cieľ žilinskej dvojice bol jasný. Dostať sa čo najďalej, najlepšie až do cieľa. Sú to však neskutočne náročné preteky a ak niekto prejde polovicu trate, je to úspech. Dostať sa za Mont Blanc, to už je fantastický výkon. „V kútiku srdca som stále dúfal, že sa na tú pláž dostanem,“ dodáva Peter. Jeho druhým cieľom bolo nevzdať sa a ísť do maximálne možnej diaľky. Jeho i ďalších kolegov, ktorých po trati vyradili, zradilo vlastné telo. Všetci siahli až na dno svojich fyzických síl. Vzdal to v podstate len Grék, kvôli obrovským pľuzgierom na nohách. Ostatní bojovali, aj keď s veľkými bolesťami, do poslednej chvíle. „Najväčší problém je v tom, že telo nemá kedy oddychovať a keď vám nad hlavou visí Damoklov meč posledného miesta, vydáte zo seba tiež aj to posledné. To niekoľko desiatok hodín letíte, idete, bežíte až sa dostanete do stavu, že potrebujete nejako oddychovať, potrebujete ležať aspoň niekoľko hodín, ale ste v situácii , že by vás ostatní predišli, tak sa to jednoducho nedá. Až sa dostanete do fyzického kolapsu. To bol aj môj prípad. Bol som asi na treťom mieste od konca, čo bolo celkom fajn, ale v posledný deň pred vyradením ma všetci predišli a ja som sa rozhodol, že pôjdem tak, aby som ich do rána dobehol. Šiel som 36 hodín v kuse, bez spánku, bez nejakého odpočinku a keď sa mi podarilo všetkých predísť, telo jednoducho vypovedalo službu, nastal fyzický kolaps, nohy prestali chodiť a fungovať, nemohol som urobiť normálny krok, jeden kilometer som išiel asi hodinu a pol,“ také boli posledné okamihy v súťaži v spomienkach Petra Vrabca. Celý príbeh jeho konca bol jednoducho v tom, že potreboval nejakých desať hodín, aby si nohy oddýchli a trochu sa pozberali, ale na to jednoducho nebol čas. Avšak skúsenosti, ktoré v Alpách nazbieral určite využije. Či sa prihlási aj do ďalšieho ročníka? „Najprv som povedal, že nie, ale cieľ stále ostal nepokorený. Motivácia, aby som to skúsil ešte raz, je veľmi silná. Záleží to od mnohých vecí, hlavne od zdravia,“ hovorí teraz, keď je telo z najhoršieho vonku a ani nohy už tak veľmi nebolia.
KĽUKATÁ ŠPORTOVÁ CESTA
Kde je vlastne začiatok športového života Petra Vrabca? V rodnej Rosine. „Tam som začínal ako mladý hasič, tak ako každý poriadny dedinský chalan. Pokračoval som aj v Turí, kde sme sa presťahovali. Tam som ako školák nejaký čas hrával aj šach, ku ktorému nás dotiahol Rudolf Kováč. To boli moje prvé športové aktivity. S paraglidingom to nemá nič spoločné, ale rád na to spomínam,“ preniesol sa na chvíľu do minulosti Peter Vrabec. Jeho veľkou láskou je aj lyžovanie. Prvýkrát sa na lyže postavil ako štvorročný a neprešlo ho to dodnes. Prihlásil sa na Strednú vojenskú školu v Prešove, kde si ho všimol telocvikár. „Bol som malý, ľahký a podľa neho aj silný, tak ma vybral na gymnastiku, ktorú som už po dvoch rokoch robil závodne,“ to bolo ďalšie športové obdobie Petra Vrabca. Prvé zamestnanie dostal na letisku v Čechách. Tu začal trpieť nedostatkom pohybu. Popoludní prišiel z práce a odrazu nemal čo robiť. Začal teda aspoň trochu behávať, chodiť do posilňovne. „Keď som po piatich rokoch prišiel do Žiliny, moje športové aktivity začali naberať výrazne iný smer. Aj preto, že tu je fyzická príprava na solídnej úrovni,“ a Peter bol odrazu znova vo svoje koži. Začal strieľať, behať krosy, liezť, skákať s padákom nielen v práci, ale aj na letisku v Dolnom Hričove. Zlom prišiel koncom deväťdesiatych rokov, keď ho oslovil kolega, či nechce skúsiť paraglajding. Vzápätí si urobil kurz a bol chytený. Všetky ostatné športy išli bokom. Lietanie robí vrcholovo, príprava a preteky samotné mu pohltia veľmi veľa času.
ČO ČAKÁ, TO NEMINIE
Pred Petrom Vrabcom sú teraz už ďalšie výzvy. Keď čítate tieto riadky, má za sebou Gemer cross country v Tisovci, na ktoré sa veľmi tešil. Po prvé sú to veľmi príjemné preteky. Nie je to klasická liga ani pohárová súťaž a hlavne mladí piloti sa tu môžu veľmi veľa naučiť, čo ich výrazne posúva ďalej. „A okrem toho ich organizátorom je paraglidingový nadšenec, majiteľ miestnej bryndziarne, takže medzi cenami sú aj balíčky bryndze a robia tam výborné bryndzové halušky,“ zasmial sa Peter. Kvôli príprave na X-Alps vynechal posledný rok všetky preteky okrem Majstrovstiev sveta v Austrálii. Začiatkom septembra však odchádza do rakúskych Álp na legendárny Dolomiten man, štafetový závod lezca, paraglidistu, cyklistu a kajakára. „Zo Slovenska tam odchádza pomerne silný tím s ambíciami na umiestnenie sa na popredných miestach. Dúfam, že sa nám to podarí. Sú to však veľmi náročné preteky, kde stačí najmenší úraz alebo drobné zaváhanie a všetko bude úplne inak, ako si my predstavujeme,“ tvrdí Peter, ale s kolegami z tímu sú rozhodnutí zabojovať.
Doma sa o Petrovom športe veľmi nebavia. Vždy povie kde ide a kedy sa vráti. Mama nezabudne na klasické „dávaj si pozor“. Myslí si, že si už na to všetci nejakým spôsobom zvykli. „V práci ma podporujú, pretože tu je veľmi veľa kolegov, ktorí robia rôzne športy na vrcholovej úrovni. Tí ostatní sú v športe natiahnutí nejakým iným spôsobom, ale všetci potvrdia, že podpora v práci je veľmi dobrá. Pozitívne sa to prejavuje najmä v ostatných rokoch,“ pochvaľuje si Peter Vrabec podporu velenia 5. pluku špeciálneho určenia. A skutočne im nerobí hanbu.
