Odpoveď znepokojeného vedenia komunistickej strany v Rusku nenechala na seba dlho čakať. V noci z 20. na 21. augusta sa začal vpád armády piatich štátov Varšavskej zmluvy. Krátko po jednej
v noci rozhlas oznamil útok, ktorý sa začal bez vedomia československých autorít. Armáda a ľudové milície uposlúchli rozkaz ostať v kasárňach a nebojovať.
ŽIVOT V ŽILINE
„V noci som sa pozrel von oknom a nad hlavou som počul vrčanie lietadiel Antonov. No a na druhý deň už prišli aj tanky. Ľudia boli zúfali, všetci sme si mysleli, že bude vojna. Vo veľkom sa kupovali základné potraviny, ako sú múka, cukor... Na Rusov bol, samozrejme, každý napálený, no našli sa aj takí, čo s nimi kolaborovali. Boli to hlavne neschopní ľudia, ktorí túto situáciu využili na budovanie svojej kariéry. Veď potom aj tak celá ekonomika dopadla,“ spomína jeden z priamych účastníkov, ktorý vzhľadom na svoj vek nechce byť menovaný.
RUSI MAJÚ ČAS
Previerky začali až po dvoch rokoch po okupácií. Dovtedy ešte bolo možné vycestovať na západ, potom už sa cez hranice nedostal nikto. Mohla za to aj verejná mienka, ktorá stála za reformami a bola veľmi silná. Sedemnásteho apríla 1969 bol Dubček odvolaný zo svojej funkcie prvého tajomníka KSČ a nahradil ho Gustáv Husák, ktorý mal plnú podporu ZSSR. „Bol to schopný chlap, no, žiaľ, ochotný kolaborovať s Rusmi a nastolovať u nás podmienky normalizácie. Známy bol hlavne jeho výrok z ktoréhosi zjazdu komunistickej strany po obrode, kde sa na stranu pravičiarov vyjadril takto: „Keď nemôžu ublížiť, tak aspoň zasmradia.“ Podľa mňa sa z neho stal ukrutný karierista, lebo zo začiatku bol veľmi za reformy,“ spomína opäť náš priamy účastník. Nájdu sa aj takí, ktorí tvrdia, že Husák spolupracoval s okupantmi preto, aby nedošlo k prenasledovaniu ľudí tak, ako to je, napríklad, v dnešnom Čečensku. Previerky, ktoré v sedemdesiatych rokoch prišli, boli najhoršie pre tých, ktorí považovali vstup sovietskych vojsk za okupáciu a nie bratskú pomoc. Kvôli tomu relatívne zle skončili dve najväčšie osobnosti modernej slovenskej žurnalistiky, Gryzlov a Kaliňák. Kým z prvého sa po previerkach stal murár, druhý svoju kariéru ukončil ako pastier oviec na salaši, kde aj umrel. Relatívne to bolo preto, lebo obidvaja odmietli ponuky pracovať ako radoví redaktori v regionálnych novinách. Obvykle postihy boli také, že ľudia mohli mať maximálne 12. platovú triedu, nemohli pracovať na generálnom riaditeľstve, v štátnej správe, službe alebo školstve. Deti týchto ľudí sa mali problém dostať na stredné školy, o vysokej ani nehovoriac.
Na základe čoho na nás zaútočili vojská Varšavskej zmluvy?
„V podstate za to môže Brežnevová doktrína, v ktorej sa píše: „Ak sily nepriateľské socializmu sa pokúšajú zmeniť vývoj socialistických krajín na kapitalizmus, stáva sa to problémom nielen dotknutej krajiny, ale spoločným problémom a záležitosťou všetkých socialistických krajín.“ V praxi to znamenalo, že žiadna z krajín východného bloku nemohla vyhlásiť neutralitu, o prestupe k západným mocnostiam nehovoriac, bez toho, aby na svojom chrbte nepocítila priateľskú pomoc ZSSR. Ak si dobre pamätám, v decembri 1988 vydal Gorbačov Sinatrovu doktrínu, ktorá bola vlastne zrušením Brežnevovej doktríny a v skratke v nej išlo o to, že štáty východného bloku sa môžu rozhodovať samostatne. Keď už bolo jasné, že Rusi viac nepoužijú silu proti svojim satelitom, tak po východnej Európe sa prehnala vlna revolúcií,“ hovorí Patrik Simon, študent európskych štúdií.
ŽIVOT V DEMOKRACII
Ako taký paradox by sme mohli spomenúť, že jeden z aktérov „Ruského pozvania“ Vasiľ Biľak si dodnes v kľude žije vo svojej vile na Slavíne v Bratislave. Doteraz za tento svoj čin nebol stíhaný a o nejakom morálnom odsúdení sa dá tiež veľmi ťažko hovoriť. Pritom to bol vyučený krajčír, bez vzdelania, ktorý spravil veľkú kariéru na úkor nás všetkých.
