Sú ľudia, ktorí sa zastavia na cintoríne každý deň v roku, a sú takí, ktorí ho navštívia len raz ročne. Niektorí sa tomuto miestu vyhýbajú, ale iní si sem prídu oddýchnuť. Žilinčanka Mária Ďungelová (38), spoluautorka internetového portálu www.pohrebiskasr.sk, trávi medzi hrobmi mnoho času a tvrdí, že na cintorínoch je veľmi silná negatívna energia.
Kedy vás napadla myšlienka spracovávať podrobné mapy slovenských cintorínov?
- Na tento nápad som prišla spolu s mojím priateľom na jar tohto roku. Každá obec má cintorín, niektorá aj tri, ale ak naň prídeme po dlhšej dobe, môžeme mať problém zorientovať sa. Podľa zákona o pohrebiskách musia mať síce obce povinne spracovaný pasport – mapu cintorína, ale tú nie je jednoduché vypracovať, preto ešte stále v mnohých obciach chýba. Oslovila som preto starostov obecných úradov a ponúkla som sa, že im takúto mapu zhotovím v elektronickej podobe. Stretla som sa s veľkým pochopením, veď táto téma sa týka všetkých obyvateľov. Doteraz som spracovala už desiatky obcí. Spolupracujem aj s kolegami – programátorom Patrikom Hrkútom a grafikmi Petrom Pechotom a Stanislavom Pieckom.
Ako postupujete pri svojej práci?
- Po príchode do obce najskôr navštívim miestny cintorín, aby som vedela, na čom som. Ak majú na obecnom úrade záujem, prejdem cintorín ešte raz krok za krokom a nakreslím si reálnu mapu jednotlivých hrobov. Je to neskutočne mravenčia práca, lebo hroby, hlavne na starších cintorínoch, ležia krížom – krážom. Našťastie mám pevné nervy. Je dobré, ak ide so mnou aj zamestnanec obecného úradu a upozorní ma i na hroby, na-
chádzajúce sa mimo cintorína, napríklad, pri kostole alebo osamote v obci. Doma potom mapu prerobím do digitálnej podoby. Jednotlivým hrobom priradím čísla a na druhý deň ich všetky odfotím. Takáto mapa je reálna a dá sa podľa nej ľahko orientovať. Mám v tom už vypracovaný systém. Niektorí starostovia sa o to pokúšali sami, no kým prešli na druhú stranu cintorína, už trhali papiere od zúfalstva. Doteraz som spravila tisíce fotografií, takže mám o mnohých cintorínoch lepší prehľad ako domáci. Keď je všetko spracované, zaučím pracovníka obecného úradu používať program a pokiaľ chcú, môžu ho umiestniť na svoju obecnú internetovú stránku.
V akom stave sú slovenské cintoríny?
- Podľa toho, čo som doteraz videla, môžem konštatovať, že asi 20 percent hrobov je zanedbaných. Hoci sú pozostalí po-vinní o hroby sa starať, často sú zarastené vysokou trávou, náhrobné kamene sú poškodené a na mnohých nie je nijaké označenie, kto sa v hrobe na-
chádza. Možno ich potomkovia vymreli, možno bývajú ďaleko, ale možno len pozostalí nemajú svojich predkov v úcte. Naproti tomu sa často stretávam s tým, že svojím zosnulým staviame mramorové opachy, akoby sme sa honosnými náhrobkami chceli predvádzať pred susedmi. Iní zase šetria miestom i materiálom a napríklad, manželov pochovávajú nad seba. Prv bolo zvykom dávať na náhrobné kamene fotografie zosnulých. Dnes nachádzam hroby, na ktorých chýbajú dokonca mená, dátumy a uvedené je len, že tu leží rodina tá a tá. Tiež sa mi nepáči, keď človek ešte žije a už má na cintoríne prichystaný svoj hrob. Je tam jeho podobizeň, meno, dátum narodenia a už stačí len dopísať, kedy zomrel.
Aké pocity máte, keď sa celé dni pohybujete pomedzi hroby?
- Ak máte na mysli, či sa mi potom o nich nesníva, tak nie. Ja bývam večer taká unavená, že hneď tvrdo zaspím. Na cintorínoch trávim hodiny a ho-diny. Niektoré sú v kopcoch, takže je to únavné. Niekedy bývam zablatená po uši a raz som si aj vyvrtla členok. Musím dávať pozor, aby sa v zábere neobjavil môj tieň alebo živá postava v pozadí. Aby bolo vidieť údaje na náhrobnom kameni, často odkladám vázy či svietniky. To všetko robím s úctou k zosnulým, ba aj telefón si vypínam. Často mám smolu, že jedna mŕtvola je vystavená v dome smútku. Pokiaľ je práve pohreb, musím počkať, kým skončí. Stretávam hrobárov, starších ľudí a niekedy sa čudujú, prečo to robím. Podozrievavo si ma obzerajú, lebo dnes sa kradnú i náhrobné kamene. V Gbeľanoch ma nedôverčivý pán preto chcel aj zbiť. A jedna tetuška chcela ísť rýchlo hrob svojho manžela umyť, aby bol na fotografii pekný. Keď sú horúčavy, zvyknú sa na náhrobkoch vyhrievať hady, tie ma vedia vyľakať. Musím povedať, že na cintorínoch je nesmierne zlá energia. Z dlhšieho pobytu medzi mŕtvymi bývam psychicky vyčerpaná, zničená. Nad detskými hrobmi som si prv aj poplakala. Zvlášť, keď som videla, že dieťa zomrelo len párdňové. Ako matka viem pochopiť, čo asi prežívali nešťastné matky. Všimla som si, že najviac malých detí zomieralo v rokoch 1940 – 50. Alebo, keď narazím na čerstvý dvojhrob mladých manželov. Vtedy premýšľam, čo sa im asi mohlo stať, aká tragédia ich postihla. Snažím sa preto na tomto smutnom mieste odosobniť a dátumy narodenia či úmrtia radšej nečítam.
Všímate si na cintorínoch aj nejaké zaujímavosti?
- Niektoré cintoríny sú veľmi úhľadne, upravené, napríklad, nádherný cintorín je v obci Vrícko. Pochovávajú na ňom len rehoľné sestry a kňazov. Najväčší cintorín som fotila v Sučanoch, má okolo 1 800 hrobov. Najmenší je v Lietavskej Lúčke – Ílovom, tam je len 22 hrobov a myslím, že len o jeden sa niekto stará. Asi 30 percent hrobov je neoznačených. Takých je veľa v Lysici. Najstarší náhrobný kameň som objavila v Martine, dátum úmrtia je z roku 1805. Zaujímavý cintorín majú v Rosine – hneď vedľa starého, preplneného cintorína sa na-
chádza cintorín nový. Oba delí cesta. Ten nový tam však je už štvrtý rok, ale stále je úplne prázdny. Je to záhada - nikto nechce byť na ňom pochovaný prvý. Radšej sa tisnú pomedzi hroby v starej časti a kupujú si miesta po neplatičoch.
Dajú sa údaje na internetovej mape aj aktualizovať?
- Pravdaže, každý obecný úrad má do programu prístup a ak sa niečo zmení, príslušný pracovník to môže do mapy zapracovať. Stáva sa tak aj pri novom nájomcovi, prípadne pri výmene náhrobného kameňa za krajší. V tieto dni hromadne navštevujeme miesta posledného odpočinku našich blízkych a tieto mapy nám pomôžu nájsť ich. Ak nemôžeme prísť osobne zapáliť sviečku na hrob, môžeme si fotografiou pripomenúť, ako hrob zosnulého vyzerá, prípadne mu touto cestou poslať k výročiu úmrtia kondolenciu. V zahraničí takýmto spôsobom možno objednať i v kvetinárstve kvety na hrob. Možnosti je veľa a čaká nás ešte veľa práce. Veď zatiaľ ani mesto Žilina nemá spracované mapy svojich cintorínov. Už nás predbehli mnohé okolité obce. Momentálne, kým napadne sneh a nie je tma už od štvrtej hodiny, sa snažím využiť všetok čas na fotografovanie. Tak, ako má niekto plné police cedečiek s hudbou, ja mám plný počítač hrobov. Však ma aj priateľ volá kráľovná cintorínov.
Autor: Miloš skalický
