Žiline a Považiu hrozí návrat do budovateľských čias, keď vybavenosť bola umiestňovaná podľa ideologických poučiek a nie podľa racionálnych a občanovi naklonených pravidiel. Dodnes tento pozostatok zašlých direktívných čias straší v podobe štatistického regiónu Stred, spájajúceho dohromady to, čo je regionálne nespojiteľné – Považie a Pohronie alebo Žilinský a Banskobystrický kraj. Čo to dnes v praxi vo vzťahu k občanovi znamená? Viac dlhého a zbytočného cestovania za verejnou vybavenosťou, ktorá by mala byť umiestnená na Považí, znamená to zníženie kvalitatívnej úrovne života Žilinčanov i obyvateľov Považia. Napríklad, za najvyššou verejnou zdravotnou vybavenosťou musia obyvatelia Považia cestovať naprieč Veľkou Fatrou či Nízkymi Tatrami do najväčšej slovenskej nemocnice v Banskej Bystrici.
Prečo, len preto, že to v roku 1960 zaviedla Ústava ČSSR za prezidentovania nechválne známeho odborníka na Slovensko Antonína Novotného? Alebo preto, že sa o to formou politického lobingu vehementne snažia regionálni zástupcovia z Banskej Bystrice. Z ich úst počuť vážne znejúce tvrdenia o prospešnosti návratu k Stredoslovenskému kraju a o potrebe budovať tunely popod Nízke Tatry a Veľkú Fatru, aby ľudia z Považia mohli cestovať za vybavenosťou do Banskej Bystrice, nie je vôbec zriedkavé. V prípade ohlasovanej zmeny usporiadania krajov nás čaká cestovanie do Bystrice nielen za zdravotníctvom, ale aj za všetkými verejnými službami samosprávy a štátnej správy na úrovni regiónu!
Aby bolo jasné, toto nie je postoj lokálpatriota, snažiaceho sa nahrabať všetko pre svoj región – veď na rovnakej mentálnej úrovni by bolo moje tvrdenie o prospešnosti Stredoslovenského kraja, ak by jeho centrom bola Žilina a nie Banská Bystrica. Nezmyselné cesty za verejnou vybavenosťou medzi Považím a Pohroním by len vymenili svoj smer. Problém je však úplne inde. Považie a Pohronie netvoria jeden región. Medzi Považím a Pohroním leží najväčšia priestorová bariéra na území Slovenska – 50 km široké neobývané územie Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, spoľahlivo negujúce regionálne väzby. Ale okrem tejto bariéry je tu nemenej vysoká mentálna bariéra: obyvatelia Považia nespomínajú v dobrom na funkčnosť regionálneho členenia Stredoslovenského kraja, zatiaľ, čo v Banskej Bystrici a na Pohroní panuje so Stredoslovenským krajom spokojnosť a chuť k jeho návratu.
Nie vždy v rozhodnutiach politikoch má navrch racionálne jadro. Nie je žiadny problém odbornými exaktnými metódami namodelovať silu regionálnych väzieb a preukázať nezmyselnosť regiónu Stredoslovenského kraja. Ak by sa však politici chceli držať odborných a racionálnych kritérií, potom by určite spojili do jedného regiónu Žilinský a Trenčiansky kraj. V tomto usporiadaní to fungovalo od nepamäti, samozrejme, okrem obdobia reálneho socializmu s jeho neblahým Stredoslovenským krajom. Región Považie však v praxi už od roku 1990 stopercentne funguje. Kde? Predsa v oblasti privátnej ekonomiky, vybavenosti a služieb.
Ak by sa podnikatelia mali riadiť ideologicky podfarbenými pravidlami lokalizácie obslužných jednotiek určených pre verejnosť, potom by v tržných podmienkach skrachovali. Len si predstavte, že by ste do Metra alebo Carrefouru mali cestovať do Banskej Bystrice. Koľko ľudí by až tam chodilo nakupovať? Súkromný sektor výstižne ukazuje, čo je v prípade umiestnenia vybavenosti obojstranne hospodárne a efektívne. Je jasné, že nielen pre Považie je nevyhnutné mať verejnú vybavenosť vo svojom prirodzenom regióne. Veď rozhodnutia politikov dotuje z daní poplatníkov celé Slovensko. Nedoprajme im prepych nezodpovedných činov. Nás obyvateľov Považia sa to dotýka o to viac, pretože v hre je kvalitu nášho každodenného života.
