Má iné divadelné videnie a raz s touto prácou určite skončí. O kontroverznosti hry Tiso, záhadnej náplni práce umeleckého šéfa a úrovni divadla v Žiline hovorí Rastislav Ballek (37).
Je vôbec pre mladého človeka zaujímavé robiť režiséra, respektíve sa tým živiť?
- Ako hovorí známa slovenská ľudová rozprávka, dá sa vyžiť aj z troch grošov. Otázka je ako. Poznám pár ľudí, čo kvôli grošom od divadla odišli, ale aj takých, čo sa vrátili naspäť. To sú zrejme tí, ktorí si toto povolanie nevybrali, ale ono si vybralo ich. Sám som ešte neskúšal odísť, ale pokušenie je niekedy veľmi silné.
Takže vás táto práca nebaví?
- Ale naopak. Zdá sa mi však, že súčasťou tejto práce je aj občasný pocit márnosti a túžba utiecť. Odkedy robím režiséra, mám pravidelné návraty k pocitu, že by som s tým mal seknúť. Stále si hovorím, že v najhoršom pôjdem robiť niečo „ poriadne“.
Funkcia umelecký šéf znie veľmi umelecky. Čo robí človek so zmluvou na túto funk-ciu?
- To vie málokto uspokojivo vysvetliť. Pri divadle funguje mnoho profesií, ktoré majú zdanlivo nejasnú náplň. Je komplikované definovať, kto je dramaturg, kto režisér a kto umelecký šéf a za čo je kto zodpovedný. Všetky som už vyskúšal, takže viem, o čom hovorím.
Je o tom, aby prišli diváci do divadla?
- Náplňou týchto divadelných profesií je v podstate tvorba akéhosi tvorivého a výpovedného prostredia, ktoré by malo byť aj divácky úspešné. Som úspešný vtedy, keď sa chodí do divadla. Toto je jediná spoľahlivá definícia.
Čo pre vás teda znamená divadlo?
- Divadlo je taký zmenšený model sveta, v ktorom nájdeme všetky sily, ktoré rozhodujú
o tom, aký ten svet bude. Sú tam ľudia a vášne, bohovia a démoni, osudové ženy, šašovia, tragédi... Divadlo by malo byť výnimočným miestom, kde poznanie je cieľom a zábava prostriedkom.
Váš otec Ladislav Ballek je známy spisovateľ. Ovplyvnilo vás to, alebo to na vás stále pôsobí?
- Rodinné prostredie určuje človeka. Táto banálna pravda do značnej miery platí aj v mojom prípade.
Tento týždeň uvedie Mestské divadlo vašu najznámejšiu hru - Tiso. Môžete ju opísať?
- Je to monodráma, na scéne je väčšinou jeden človek - Marián Labuda. Ťažisko je na jeho prednese a to, čo prednáša, sú vlastne autentické Tisove prejavy a články, ktoré svojho času naozaj povedal - teda z 90 percent, nie úplne. Celé je to postavené na zvláštnej sile dobového textu, nášho dnešného videnia sveta a, samozrejme, na brilantnom hereckom výkone.
Za hru Tiso ste získali cenu Dosky za najlepšiu inscenáciu sezóny 2004/2005. Je to niečo, ako Oscar za film?
- V našich drobných slovenských divadelných pomeroch samozrejme. Satisfakcia pre tvorcov, pre divadlo Aréna... Obzvlášť v prípade tak citlivej látky je to bonus za odvahu pre všetkých, čo sa na tom podieľali.
Prečo práve 1. Slovenský štát, čo vás k tomu viedlo?
- Je to čisto profesionálny záujem o témy, o ktorých sa predpokladá, že by mohli zaujímať diváka. Táto téma bola, je, aj bude veľmi ožehavá, veľmi aktuálna, veľmi citlivá pre mnohých ľudí. Ja si myslím, že divadlo má prehovárať do celospoločenského kontextu. No a toto je najlepšia príležitosť - pichnúť do kontroverznej témy - ako do osieho hniezda. Aby vznikol ten stav komunikácie, diskusie a konfliktu, teda toho, čím divadlo vlastne je.
Je teda kontroverznosť témy už dopredu zárukou úspechu?
- Nie priamo úspechu, ale určite zárukou diváckeho záujmu.
A nie je to aj tak, že je potom ťažšia na spracovanie?
- Určite, ale to je súčasťou vzrušivosti tej látky, je to istá výzva... Jasné, že sa to nakoniec nemusí podariť, ale aspoň sa pri tom nenudíte...
Prečo Labuda?
- Je to herec, ktorému je vlastná tragikomická poloha. To, že je to skvelý herec, netreba dodávať. Hovorilo sa aj o istej vonkajšej podobe s historickou postavou, ktorú stvárnil, ale nazdávam sa, že je to len dôsledok sugestívneho herectva.
Tiso sa narodil v neďalekej Bytči...
- Isteže, v tomto kraji by sa našli ešte ľudia, ktorí ho videli na vlastné oči. Tí by možno vedeli povedať čosi o vonkajšej a vnútornej podobnosti herca a historickej postavy.
Koncepcia Mestského divadla smeruje k náročnejšiemu, večernému divadlu. Súhlasite
s ňou?
- Ctižiadosťou každého divadla je náročný divák. Každé divadlo chce hrať predovšetkým pre citlivého, ústretového a náročného diváka. My sa pokúsime ponúkať okrem iného aj kusy pre náročnejšieho diváka. Ale to neznamená, že chceme byť smutní, zachmúrení a večne filozofujúci. Divadlo je len iný druh zábavy ako televízia či film – neviem, či náročnejší, ale určite iný. Sám preferujem v divadle sústredenie pred rozptýlením – viem, že väčšinou to majú diváci radi naopak. Posnažíme sa, aby naša ponuka divákovi bola vyvážená.
Aké sú podmienky na žilin-ských doskách, ktoré znamenajú svet? Môžete ich porovnať s ostatnými divadlami?
- V Žilinskom divadle som nejakým spôsobom od roku 2001 a poznám ho veľmi dobre. Robil som tu režiséra, dramaturga a druhýkrát v ňom pôsobím ako umelecký šéf. Môj osobný názor je, že Mestské divadlo Žilina malo a má množstvo kvalitných inscenácií. To, čo nám trochu chýba, je zázemie, tradícia stálej profesionálnej scény. Vieme, že tu skoro 20 rokov profesionálne divadlo nepôsobilo, obnovilo sa až v roku 1993. Prešlo rôznymi zmenami, peripetiami, výmenami vedení. Toto je vec, ktorá ešte bude chvíľu trvať. Tradíciai pri sebalepšej produkcii prichádza časom. V tomto sú kolegovia v Martine, či vo Zvolene vo výhode - majú dlhoročnú tradíciu domáceho činoherného divadla, naučeného diváka, vybudované štruktúry, istú auru v divadelných budovách, ktorú divák rešpektuje. Tu je to niečo, čo sa len buduje.
