to pripomenúť si zlaté časy podnikania v Žiline.
Z mediálnych vyjadrení ich hovorkyne počúvame o akejsi pokračujúcej trestnej činnosti vedenia mesta voči investorovi, ktorý má platné povolenia na stavbu a nič nevie o tom, aké zákony by touto stavbou porušoval. Nuž, v prvom rade by si mali uvedomiť to, že zmenou vedenia radnice, už konečne prestalo mesto fungovať „ako súkromná realitná spoločnosť„ bývalého pána primátora. Rovnako už nebude možné, aby si primátor ukázal palcom, kde sa má v tomto meste stavať a investor si bezohľadne postaví len to, čo vyhovuje jeho komerčným záujmom. Skončili už také spôsoby, ako bol lacný odpredaj Námestia Ľ. Štúra, kde podmienky jeho kúpy si investori dopredu dohodli najskôr v úzkom okruhu na radnici, vrátane toho, že im primátor zabezpečil aj spôsob jeho hladkého odpredaja v zastupiteľstve, keď jemu politicky naklonení poslanci ani nevedeli, o čom vlastne hlasujú. Viem, mnohí Žilinčania si povedia: „Akéže to bolo námestie? Veď to bola devastovaná panelová plocha s parkoviskom a zanedbaný park.“ Nuž dovolím si tvrdiť, že aj toto bola premyslená taktika bývalého vedenia mesta. Nechať územie zdevastovať, aby sa mohol verejnosti následne predložiť akýkoľvek zámer spojený s lacným odpredajom pozemku investorovi dopredu dohodnutému s bývalým primátorom.
Nech si investori z HB Reavis-u spomenú aj na urbanistickú štúdiu prestavby Námestia Ľ. Štúra, ktorú vtedy videli na príslušnom oddelení mesta. Išlo o štúdiu, ktorá vzišla v súlade s platnou koncepciou územného plánu mesta z verejnej súťaže, vypísanej mestom na riešenie priestoru námestia. Podľa nej mesto paradoxne práve tu realizovalo jej prvú stavbu, sochu Ľudovíta Štúra. Stačilo, aby sa v tom čase dodržiavali v Žiline zákony a HB Reavis by pri realizácii svojho zámeru nemal inú možnosť, ako rešpektovať platný územný plán. Namiesto toho si investori pomýlili celý funkčný priestor plochy námestia so stavebným pozemkom. Prakticky celý jeho priestor zaplnili hmotou hypermarketu tak, aby chodec prechádzajúci týmto priestorom musel vojsť predovšetkým do ich objektu a nemohol plynulo pokračovať po otvorenom priestore námestia. Plánovanú kapacitu parkovacích miest pre potreby celého centra mesta si v rozpore s platnou koncepciou územného plánu privlastnili len pre potrebu nimi navrhovaných zariadení v hypermarkete. Pripomínam aj následnú zúfalú snahu vtedajšieho vedenia mesta obieliť tieto porušenia stavebného zákona pokusom schváliť štúdiu zástavby v mestskom zastupiteľstve.
Poslanci v hlbokom bezvedomí, ako pri predaji pozemku námestia, súhlasili aj s urbanistickou štúdiou Auparku. Vôbec im nevadilo, že vedenie mesta sa ani nenamáhalo predložiť štúdiu na rokovanie zastupiteľstva. Úmyselne bol odhlasovaný len samotný text uznesenia, v ktorom sa konštatuje odsúhlasenie urbanistickej štúdie mestským zastupiteľstvom. Uskutočnilo sa to aj napriek tomu, že platil stavebný zákon, ktorý neumožňuje meniť funkčnú plochu námestia urbanistickou štúdiou, ale len zákonným spôsobom, a to procesným úkonom nazvaným „Zmena územného plánu“. Ako človek podrobne poznajúci totalitné spôsoby vedenia a riadenia mesta bývalým primátorom, sa už neviem dočkať, kedy si začne HB Reavis uplatňovať svoje práva na súde. Terajšiemu vedeniu mesta bude stačiť jediné, a to dať predvolať na súd bývalého primátora v konfrontácii s vtedajšími pracovníkmi mesta, ktorí mu vydávali kladné stanoviská o súlade Auparku-u s platným územným plánom. Pre súd bude tiež zaujímavé spýtať sa na to, čo by sa bolo ďalej dialo s týmito zamestnancami, keby tak v písomných stanoviskách uviedli zásadný rozpor zámeru a stavby Auparku s platným územným plánom. Súd tak bude mať zároveň jasno, či by bolo aj v takomto prípade možné povoliť stavebným úradom stavbu v rozpore so stavebným zákonom.
