Dnes po nich už nie je takmer ani pamiatky. Prečo je tomu tak a kde sa podeli zruční mlynári, nám v Ekoskanzene v Lietavskej Svinnej porozprával predseda Lietavského panstva Rastislav Tain (33).
Koľko vodných mlynov sa nachádzalo v Lietavskej Svinnej?
- Mlynom na vodný pohon sa mohli ešte v nedávnej dobe pýšiť takmer všetky dediny. V každej bol minimálne jeden a niekde i viac. V Lietavskej Svinnej, kde bol výdatný zdroj vody, sa spomínajú štyri, no chatrné stopy zostali už len po dvoch z nich. Dnes si chlieb môžeme kúpiť v potravinách na každom rohu, ale naši predkovia si museli najskôr vypestovať obilie a potom ho zomlieť na múku. Spočiatku zrno drvili trením kameňa o kameň, neskôr pomocou ručných žarnovov. Ten tvorili dva hladké okrúhle kamene položené na sebe. Na vrchnom bol otvor, cez ktorý sa sypalo zrno a jeho točením sa drvilo na múku. Ľudia si však vždy radi uľahčovali prácu, takže neskôr na krútenie kameňov využívali prácu ťažných zvierat - koní alebo volov a potom skrotili vodné toky. Neustále tečúca voda bola totiž lacným a pomerne spoľahlivým zdrojom energie.
Akým spôsobom pomáhala voda mlynárovi?
- Na území Slovenska, zvlášť tu v hornatých krajoch, boli výborné podmienky na budovanie vodných mlynov. Mlecie kamene odteraz už nebolo potrebné krútiť ručne, ale pomocou zložitej mlecej sústavy sa prenášala energia z vodného toku cez vodné koleso až na otáčavý vrchný kameň. Prevodové ozubené kolesá boli vyrobené z veľmi tvrdého dreva a ich výroba bola náročná na presnosť. Niekedy sa uvádza, že práca v mlyne bola veľmi ťažká, ale nie je to celkom tak, lebo mlynári mali všetko zmechanizované a dokázali využívať silu vody vo svoj prospech. Aby sa dal prítok vody ľahšie regulovať, pri mlynoch vybudovali stavidlá a umelé prítokové kanály - náhony, ktorými vodu z potokov a riek privádzali podľa potreby na veľké vodné koleso s lopatkami buď spodným, stredným alebo vrchným náhonom. Takéto koleso malo priemer aj tri metre. Na ňom tiež bolo potrebné presne vypočítať rozmery a počet lopatiek, aby ho tečúca voda roztočila a zároveň nebrzdila. Mlynár mal v dedine výnimočné postavenie. Bol majster mnohých remesiel - tesár, staviteľ, strojník. Musel vedieť vyrúbať drevo v správnom čase, opracovať ho, okresať mlynské kamene, určiť miesto s najvhodnejším spádom vody, výkon mlyna, vypočítať potrebné otáčky. Dokázal mlyn nielen postaviť a obsluhovať, ale v prípade potreby aj opraviť. V čase dlhotrvajúceho sucha nosili ľudia svoje obilie do mlynov, ktoré stáli v blízkosti väčších riek. Neskôr začali namiesto vody využívať benzínové a potom elektrické motory. Taktiež mlynské kamene sa v 19. storočí nahradili železnými valcovacími stolicami, pretože kameň sa opotrebovával a v múke sa nachádzal aj kamenný prach, čo škodilo zubnej sklovine i žalúdku.
Čo všetko bolo súčasťou mlyna?
- Mlyn bola zvyčajne pevná kamenná poschodová budova, kde okrem mlecej sústavy bolo aj obydlie mlynára, jeho rodiny a sezónnych pomocníkov. V jeho blízkosti stávali často kováčska vyhňa, valcha alebo píla, ktoré tiež využívali vodný pohon. Okrem toho pri mlynici boli hospodárske budovy, kde chovali bravy pre panstvo a veľmi obľúbené tu boli mačky, ktoré likvidovali myši. Mlyn slúžil niekde i ako nocľaháreň pre pocestných, ktorí sa tu mohli najesť, v bezpečí si oddýchnuť a postarané bolo aj o ich kone.
V mlyne bola zamestnaná zvyčajne celá mlynárova rodina. Uznávané mlynárske remeslo spravidla povinne zdedil najstarší mlynárov syn. Mlynár bol v dedine vážený človek, lebo ho všetci potrebovali. V mlyne rozhodne nikdy nehladovali, a keď sa dievka vydala za mlynára, mala vyhrané, nenarobila sa toľko ako iné ženy v tej dobe.
Čo mleli v mlyne?
- Ľudia sem nosili vrecia s obilím, ktoré mleli na múku, otruby a iné produkty. Niekedy počkali, kým sa ich obilie zomelie, inokedy si ho vymieňali za pomleté. Najviac práce bolo, samozrejme, po žatve, keď sem smerovali gazdovia s obilím zo všetkých strán, vtedy mleli vo dne, v noci. Ak mal niekto nadbytok obilia, mlynár ho kúpil, zhromaždil do sýpky a mlel počas zimy.
Kedy sa prestalo mlieť v mlynoch?
- Spočiatku mohla vlastniť mlyny len cirkev a šľachta. V roku 1948 sa zase generačne budované mlyny stali národným majetkom a prestali sa používať. Naša vláda všetky zapečatila, mlynárov z nich vyhnala a prinútila ich venovať sa inému zamestnaniu. Bola to pre nich neutešená situácia, lebo razom prišli nielen o prácu, ktorej ro-zumeli, ale i o strechu nad hlavou. V ďalšom období mlyny chátrali. V sedemdesiatych rokoch štát začal zachraňovať, čo sa ešte dalo a niekoľko z nich bolo prevezených do múzeí. Zrekonštruované pozostatky mlynov slúžia ako atrakcia pre turistov. Ostatné buď už neexistujú, alebo sú v dezolátnom stave. Mnohé padli za obeť povodniam, alebo vyhoreli, pretože od veľkého tepla sa zvykli vznietiť drevené časti. Moderné, počítačom riadené mlyny už majú ďaleko od niekdajšej romantiky. Mlynárske remeslo takmer zaniklo a stáročia využívaný vodný pohon nahradili motory.
Plánujete vo vašom skanzene vybudovať aj expozíciu mlynice?
- Na kompletný mlyn nemáme priestory, ale tento rok plánujeme spojazdniť aspoň vodné koleso na stredný náhon, aby si návštevníci vedeli predstaviť, ako naši predkovia využívali silu vody. Múku na ňom mlieť nebudeme, to je už neekonomické. Lebo to, čo by sme robili na ňom dve hodiny, spravíme elektrickým šrotovníkom za dvadsať minút.
Pred niekoľkými dňami ste otvorili sezónu, čo zaujímavé vám pribudlo?
- Oproti minulému roku sme urobili pár zmien v expozíciách. Pripravili sme dve nové, postavili sme novú voliéru pre bažanty. Celé zimné obdobie sme pracovali na novej expozícii Veľká noc V Ekoskanzene, ako aj na už rozbehnutých projektoch MiniSlovensko a Galéria Guinnessových rekordov. Na týchto prácach sa podieľali i dobrovoľníci z Francúzska, Španielska a Dánska, ktorí sú v našej organizácii podporení v rámci projektu Mládež v akcii. Počas veľkonočných sviatkov a v iných voľných dňoch je Ekoskanzen otvorený od 10. do 18. hodiny, v pracovných dňoch od 14. do 18. hodiny.