enovali za jej generálneho vikára. Aj o tom sme hovorili s Ladislavom Stromčekom.
Žilina má vlastnú diecézu. Čo to znamená?
- Na jednej strane sme to čakali, lebo sa o tom hovorilo. Na druhej strane, pokiaľ nebola zriadená, nedalo sa nič pripravovať. V súčasnosti nás to akoby zaskočilo, nie sú priestory, nie sú prostriedky. Z našej strany však nebudeme nič požadovať od štátu. Zriadenie nových diecéz nebude stáť štátny rozpočet ani korunu navyše. Potreby, ktoré vznikli, budeme riešiť solidaritou medzi jednotlivými diecézami.
Pristúpili ste k tomu až po kritike v médiách?
- Nie, médiá to ani nestihli otvoriť. Povedal to hneď na začiatku arcibiskup Zvolenský. Objavila sa medializovaná suma 10 miliónov korún na zriadenie nových diecéz. Štát to však nebude stáť nič. Bude platiť tých istých kňazov ako doteraz. Náklady na prípadnú budovu biskupského úradu by aj tak boli oveľa vyššie. Ak pôjdeme týmto smerom, bude to len z neštát-nych zdrojov.
Kde bude sídlo biskupského úradu?
- Nateraz máme k dispozícii päť kancelárií v kláštore kapucínov na Mariánskom námestí. V budúcnosti by diecézne úrady mohli byť v novej budove na Farských schodoch. Za odpredaj pozemku, na ktorom je teraz stará fara, môžeme získať nehnuteľnosť pozdĺž Farských schodov, kde by mohol sídliť farský, aj biskupský úrad. Biskup by mal aj naďalej bývanie, čiže súkromnú rezidenciu vo farskej budove, kde býva aj teraz, alebo sa v budúcnosti nájde iné riešenie.
Ako ďaleko je v súčasnosti príprava projektu na Farských schodoch?
- V súčanosti prebieha schvaľovací proces, na výsledok ktorého čakáme. Pôjdeme do toho len v prípade, že projekt schváli Krajský pamiatkový úrad a Mesto Žilina. Nebudeme podnikať nič, pokiaľ od nich nedostaneme súhlas.
Čo by mala nová diecéza priniesť veriacim?
- Je to významná udalosť pre mesto, aj pre región. Výhoda je aj v dostupností ľudí k biskupovi a naopak. Sme malá diecéza,
s dobrou dopravnou infraštruktúrou. Biskup môže byť do hodiny v každom kúte svojej diecézy.
Vy ste sa stali generálnym vikárom. Čo to znamená?
- Vikár znamená zástupca. Cirkevné právo hovorí, že generálnemu vikárovi prislúcha v celej diecéze tá istá výkonná moc, ktorá patrí diecéznemu biskupovi s výnimkou tých úkonov, ktoré si biskup vyhradí pre seba. Má teda všetky právomoci, ktoré má aj biskup, musí však konať v úplnej zhode s biskupom. V každej diecéze je to trochu iné podľa konkrétnej situácie. Povedané inými slovami, tu u nás je biskup najmä otec diecézy a generálny vikár je akýsi manažér, ktorý mu pomáha v jej spravovaní. Vikár má na starosti jej každodenný chod, vzťahy s fanosťami, personálne otázky kňazov a ďalšie veci z každodenného života diecézy.
Od sviečkovej manifestácie uplynulo v týchto dňoch už 20 rokov. Vy ste patrili k jej hlavným protagonistom. Ako si na to spomínate?
- V tom čase sme hovorili radšej o sviečkovom modlitbovom zhromaždení. Nechceli sme, aby to malo politický podtón. Bola to hviezdna chvíľa cirkvi v závere komunizmu. Sami sme boli prekvapení, koľko prišlo ľudí. Pred akciou to nik z nás nevedel odhadnúť. Počítali sme s tým, že môže prísť desať ľudí. Nakoniec to boli tisíce. Prekvapivé bolo aj to, ako brutálne režim zakročil. Vyzeralo to tak, ako keď sa niekto zľakne. Keď komunistickí pohlavári videli, aký dav sa zhromaždil, rozhodli sa tvrdo zasiahnuť, aby nás zastrašili.
Ako je možné, že také množstvo ľudí išlo s kožou na trh a zúčastnilo sa na manifestácii, napriek zákazu a reálnej hrozbe?
- Tí ľudia, ktorí prišli na námestie, nespadli z neba. Vyrástli v aktivitách podzemnej, ale i tzv. oficiálnej cirkvi. Pred rokmi sa tí ľudia možno báli mať doma bibliu, či prísť na stretnutie do nejakého bytu. Odvaha však postupne narastala. Neskôr tí ľudia prišli na púte do Levoče, do Šaštína, šírili samizdaty, začali podpisovať petície s uvedením svojej adresy. Drobnou prácou narastal priestor slobody. Sviečková manifestácia bola vynorením sa tohto ľadovca. Ukázalo sa tam ovocie mnohoročnej práce. Ukázalo sa, že priestor slobody už prerástol z podzemia do vonkajšej sféry. Vyznelo to veľmi povzbudivo.
Aká bola vaša úloha?
- Informoval som ľudí na Slovensku pri prijímačoch, aj okolitý svet. Režim sa postaral o to, aby nikto nevedel, čo sa tu deje. My sme si však dokázali vypestovať kontakty na ľudí vonku. Pravidelne som telefonoval Antonovi Hlinkovi do Mníchova. On to potom zverejňoval v Hlase Ameriky a Slobodnej Európe a vo svetových agentúrach. Nakoniec sa ukázalo, že toto informovanie zohralo významnú úlohu. To, že sme mohli neskreslene podávať informácie, bola aj forma ochrany pre nespravodlivo stíhaných. Ak niekoho stíhali, napríklad, za vlastníctvo náboženskej literatúry a my sme to vykričali do sveta, režim si dával pozor a nepostupoval tak represívne.
Takže celý svet sa o brutálnom zákroku komunistov dozvedel od vás?
- Keď oficiálna polhodinka skončila, pretlačil som sa cez kordón policajtov a išiel som autom k telefónnej búdke, na druhý koniec mesta. Zavolal som Hlinkovi a prečítal som mu reportáž, ktorú som si pripravil. On si to nahral a dve a pol hodiny po manifestácii už to hlásili Hlas Ameriky, Slobodná Európa. Všetky významné médiá v Európe a vo svete to mali ako hlavnú správu. Po telefonáte som prišiel na byt k Jánovi Langošovi, kde sa stretli niektorí aktivisti. Pustili sme rádio a už vysielali moju reportáž. Všetci sa čudovali, ako je to možné. Ja som sa čudoval s nimi. Nikto totiž nemohol vedieť, kto to tam poslal.
Naozaj to nikto nevedel?
-Boli to len asi štyria ľudia. Medzi nimi František Mikloško a najmä vtedajší tajný biskup Korec.
V tom čase ste nemohli byť oficiálnym kňazom. Kde ste pracovali?
-Bol som elektrotechnický inžinier. Pracoval som najskôr
v Bratislave. Od mája 1988 v elektrárňach v Žiline. V júli 1988 ma tajný biskup Ján Chryzostom Korec vo svojom byte v Petržalke vysvätil za kňaza. Boli sme tam len my dvaja. Odvtedy som pôsobil ako tajný kňaz. Nemohol som sa prezradiť pred ľuďmi, s ktorým som žil, ani rodičia to nesmeli vedieť.
Ako ste teda mohli pracovať s ľuďmi ako kňaz?
- Systém bol taký, že tam, kde sme žili, sme pôsobili ako angažovaní laici. Vydávali sme samizdaty, pracovali s mládežou, organizovali stretnutia. Ako kňaz som však pôsobil cez víkendy v Košiciach a pod pseudonymom otec Matúš. Nič viac tam o mne nikto nevedel. Pozývali ma tam a ja som zase k nám pozýval na akcie s mládežou iných tajných kňazov.
Boli však aj oficiálni kňazi. Aký bol váš vzťah k nim?
-Áno, s väčšinou sme mali veľmi dobré vzťahy. Nemôžeme to stavať tak, že my sme boli prenasledovaní a oni išli po ruke režimu. Naopak, niekedy riskovali viac ako my. Veľmi dobre sme spolupracovali a dopĺňali sme sa. Veľkú úlohu tu zohral práve Ján Chryzostom Korec, ktorého rešpektovali všetci a ktorý zjednocoval tzv. tajnú a oficiálnu cirkev.
Vás ale, na rozdiel od nich, zatkli...
- Nebol som vo väzení, iba párkrát vo vyšetrovacej väzbe na výsluchoch. Tu v Žiline sídlila ŠtB v budove saleziánov, aký paradox. V Bratislave ma zatkli vo chvíli, keď som telefonoval Hlinkovi. Komunisti tvrdili, že na sviečkovej manifestácii sa vlastne nič brutálne nestalo, že je tu náboženská sloboda. Dostal som sa na jednu akciu, kde komunistický minister kultúry potvrdil, ako to bolo naozaj. Keďže bolo tesne pred uzávierkou vysielania Hlasu Ameriky, zavolal som Hlinkovi, aby si vo vysielaní zarezervoval čas, že mu pošlem niečo, čo musí ísť ešte dnes. Eštébáci ma však odpočúvali, nastavili pascu, a keď som o dve hodiny dotelefonoval reportáž z telefónnej búdky na tržnici, vrhli sa na mňa, zatkli ma, vypočúvali a vyhrážali sa mi pätnástimi rokmi basy za špionáž v prospech Vatikánu. Dovtedy tie telefonáty ŠtB nahrávala, ale nevedeli, kto volá.
Aký je odkaz sviečkovej manifestácie do súčasnosti?
- Vidím ho predovšetkým v paralele vnútornej slobody vtedy a teraz. Vtedy bolo nutné strážiť si ju v konfrontácii s totalitným režimom. Bol to čierno-biely zápas, oni a my. Dnes je svet už mnohofarebný. Vnútornú slobodu potrebujeme na to, aby sa človek nedal manipulovať. Aby žil dôstojne, aby nepodľahol tlaku konzumného spôsobu života, keď má pocit, že Boha nepotrebuje. Vtedy sme museli vzdorovať tlaku totality. Dnes musíme vzdorovať tlakom postmoderného sveta na človeka, ktoré je ťažké čo len pomenovať. Spoločným menovateľom je však nájsť v sebe silu na vnútorné vzopretie sa. Silu ísť aj proti prúdu. Byť sám sebou, vnútorne slobodným človekom, aby bol schopný hľadať zmysel svojho života. Nie menej to potrebujeme aj dnes.