Od päťdesiatych rokov minulého storočia dosiahol s mladými žilinskými volejbalistami rad slovenských majstrovských titulov. V roku 1989 bol so staršími žiakmi druhý v bývalom Československu, čo považuje za svoj najväčší trénerský úspech. V rozhovore sa okrem svojich začiatkov a športových skúseností vyjadruje aj k súčasným podmienkam pre športovanie mladých, ktoré sú podstatne obmedzenejšie, ako tomu bolo v minulosti. Chýbajú hlavne športoviská a tréneri.
Na úvod sa pozrime na vaše volejbalové začiatky.
- Volejbal som začal hrať v obci Zelené, kde som sa narodil. Dnes je to v okrese Poltár. Boli sme tam študentská partia z meštianskej školy. Futbal sa v Zelenom nehral, my sme si urobili volejbalový klub. Začali sme hrať, svojsky, ale v dorasteneckom veku sme už hrali súťaž. Ako dorastenci sme boli vo Zvolene na majstrovstvách Slovenska mužov. Bolo tam okolo tridsať družstiev, z prvých dvanástich sa mala vytvoriť 1. slovenská liga. My sme skončili na deviatom mieste a dostali sme sa do tejto súťaže. Dedinka, z ktorej sme pochádzali, je taká malá, že družstvá sa nás pýtali, ako vlastne k nám majú cestovať. Obec, ktorá mala vtedy okolo 350 obyvateľov, začala hrať súťaž s družstvami z Bratislavy, Žiliny, Košíc, či Prešova. Túto súťaž sme absolvovali celú, prakticky ešte ako chalani. Sami sme si viedli družstvo, na cestovné na zápasy sme si zarobili na brigádach, alebo sme si ho hradili sami.
Pokračovali ste v tejto dobrej partii aj ďalej?
- Väčšina z chlapcov, čo sme tam boli v družstve, išla na vysoké školy do Košíc a do Bratislavy. Pri volejbale sme zostali štyria alebo piati. Ja som začal hrať v Bratislave za klub Štátna banka. V tomto družstve som bol dvakrát majstrom Slovenska, bol to vtedy jeden z najlepších volejbalových klubov. Ešte tam bola VŠ Bratislava, ktorá sa skladala z vysokoškolákov. Ja som bol vtedy tiež vysokoškolák, ale dostal som sa medzi lepších, kde som aj zostal.
Ako ste sa potom dostali do Žiliny?
- Bolo to prakticky nechtiac. Moji rodičia boli majetnejší. Vtedajší režim mi nedovolil doštudovať, ale ma poslali do Žiliny, do závodu Štefana Baštovanského, potom to bola Drevoimpregna. Tam ma poslali na brigádu, aby som sa osvedčil vo výrobe. V tom závode som bol dva roky. Vtedy som bol už aj v Žiline známy, že hrám volejbal, ale ďalej som hrával za Bratislavu. Brigádu som skončil, mal som sa vrátiť na vysokú školu a dokončiť štúdium. Nepodarilo sa mi to, aj keď mi to sľubovali, ako na vysokej škole, tak aj v Baštovanského závode. Namiesto toho som dostal povolávací rozkaz na vojenskú službu. Vtedy sa chodilo na dva roky. Samozrejme poslali ma do toho „lepšieho“, na Šumavu. Tam sme sa stretli takí, dalo by sa povedať, nevyhovujúci pre režim. Prišiel som do Domažlíc, kde videli, že ten volejbal celkom ovládam a preradili ma do Plzne, kde som hral českú ligu.
Za krátky čas ste zažili veľa zmien.
- Môžem spomenúť aj to, že v Domažliciach boli sústredení vojaci. O týždeň alebo o dva, po tom, ako som tam nastúpil, malo byť finále armádnych hier, ale v basketbale. Rýchlo sa boli pýtať nováčikov, či niekto nehrá basketbal. Ja som hrával aj basketbal. Vtedy to bolo tak, že volejbal sa hral v lete vonku a basketbal v zime v telocvični. Samozrejme, že na prvom mieste bol pre mňa volejbal. V Domažliciach ma ani nestihli vyskúšať, ale nakoniec som tam hral basketbal v základnej päťke a vyhrali sme československé armádne majstrovstvá. Hovorím to aj preto, že som sa venoval aj iným športom. V Žiline som hral súťažne aj stolný tenis.
Ako ste sa potom vrátili späť do Žiliny?
- Skončil som vojenčinu a Žilinčania, ktorí ma poznali, ma telefonicky vyhľadali a pýtali sa ma, či by som nešiel hral volejbal do ich mesta. Nastúpil som do Považských chemických závodov (PCHZ), kde bolo družstvo, ktoré vtedy hralo ligu. Jeden ročník sme dokonca pôsobili v československej lige. Skončili sme síce „tak všelijako“, ale hrali sme túto súťaž. Neskôr tu boli také reči, že Žilina nikdy nehrala československú volejbalovú ligu. Asi pred pätnástimi alebo dvadsiatimi rokmi sa tu hral Stredoeurópsky pohár. Vtedy som tam hovoril, že Žilina už v minulosti hrala aj československú ligu, ale to spomínam len tak, mimochodom. Vtedy som hral za PCHZ slovenskú ligu, umiestňovali sme sa na druhom, treťom mieste. Okrem PCHZ bolo v Žiline vtedy aj družstvo Dynamo. Oba tieto tímy hrali slovenskú ligu. V sobotu sme hrali v jednom meste, v nedeľu v druhom. Išlo sa, napríklad, do Bratislavy. Jeden deň sme hrali s Poštármi, druhý deň s Vysokoškolákmi. Keď prišli oni k nám, tak hrali jeden deň s nami a druhý proti Dynamu.
Hovorili ste, že v tých časoch sa hrával volejbal vonku a basketbal vo vnútri?
- V tých časoch sa hrával volejbal len vonku. V Žiline boli tri ihriská na miestach bývalých tenisových kurtov pri súčasnom futbalovom štadióne. Na dvoch sa hralo takmer nepretržite. Boli tam urobené také drevené stupne. Na zápasy sa chodilo pozerať veľa ľudí, tak to vtedy bolo. Celkom určite však môžem povedať, že vtedy sa hral volejbal na nižšej úrovni, ako potom, keď sa začal hrať len v telocvičniach. Už keď som hral ako hráč ligu som sa zaujímal o trénovanie a aj som trénoval dorastenecké družstvá. Prvú slovenskú ligu som hrával v Žiline, ešte keď som mal štyridsať rokov.
Po skončení aktívneho hrania ste sa teda začali venovať trénerstvu?
- Áno, trénoval som aj dievčatá. Už vtedy sa klub volal Stavbár. Dosiahol som s nimi aj úspechy. Na majstrovstvách Československa junioriek sme skončili na štvrtom mieste. Vtedy tu nikto takéto niečo nedosiahol. Zaujímavé na tom bolo možno to, že s týmito dievčatami začínal trénovať Jaroslav Belaj, ktorý potom trénoval mužov. S ním som sa dohovoril, že budem dievčatá trénovať. Mal som ale podmienku, aby ostali do maturity v Žiline. Inak by som trénoval bez cieľa. Stalo sa však to, že pred maturitou zrazu odišlo päť dievčat do Bratislavy. Nie každý sa vtedy mohol dostať na vysokú školu a ony sa tam dostali práve pomocou športu.
Vtedy ešte nebola v Žiline vysoká škola?
- V tom období ešte nie. Jedinou možnosťou pre ne bolo dostať sa do Bratislavy, kde sa hral aj na slovenské pomery špičkový volejbal.
Bol vtedy väčší záujem o volejbal, ako je dnes?
- O volejbal bol podstatne väčší záujem, ako je teraz. Pred rokom 1955 bolo v Žiline vonku najmenej 25 ihrísk. Minulý rok sme mali usporiadať žiacke majstrovstvá Slovenska vo volejbale na antuke a my sme neboli schopní dať dohromady jedno poriadne ihrisko. Nič také tu už nie je. Na Stavbári bolo päť antukových ihrísk, teraz tu už nie sú. Akurát na dvoch z nich sa teraz hráva beach volejbal, ale to je niečo trochu iné. Spomínané mládežnícke majstrovstvá SR sme teda nemohli usporiadať. Nakoniec sa konali v Mošovciach. Chcem tým povedať asi to, že keď tu predtým bolo 25 antukových ihrísk, o volejbal bol väčší záujem. Ako príklad môže slúžiť aj to, že v PCHZ, kde som pracoval, sme si sami usporiadali volejbalový turnaj o majstra „Chemickej“. Prihlásených bolo dvanásť družstiev z podniku a robili sme to každý rok. Toto isté bolo v Elektrárňach, kde mal základňu klub Dynamo. Klub Stavbár sa pôvodne volal Baník. Keďže bol vtedy o volejbal takýto záujem, tak nebol problém naplniť mládežnícke a juniorské družstvá. Dnes zoberie mnoho mladých futbal, hokej, basketbal a iné druhy športov, ktoré sú v súčasnosti populárne. Na volejbal potom chodia väčšinou len deti rodičov, ktorí tento šport tiež hrávali.
Platí to aj v družstve, ktoré teraz trénujete?
- Teraz trénujem mladších žiakov a z dvadsiatich hráčov je desať detí bývalých volejbalo-vých hráčov. Opäť môžem povedať, že záujem je dnes podstatne nižší ako pred pár desiatkami rokov. Dôvody k tomu sú rôzne. Asi na prvom mieste sú financie. Zostali ľudia, ktorí volejbal robia takmer zadarmo. Na druhej strane treba povedať, že volejbalová mládež ešte v Žiline je. Začínajú dosahovať aj dobré výsledky. Pri lepších podmienkach by to bolo ešte lepšie. V mnohých mestách Žilinského kraja volejbal kedysi prekvital a dnes sa tam v tomto smere nedeje takmer nič. To isté platí aj pre Banskú Bystricu, či Dubovú, a to ešte asi pred štyrmi rokmi boli majstri Slovenska. Boli lepší ako Bratislavčania alebo Žilinčania. Trochu sa hrá vo Zvolene a vlastne aj v Žiline.
Čím to je?
- Možno sa nenašli ľudia, ktorí kedysi volejbal hrávali a potom by mali odovzdať svoje skúsenosti mladým. V Žiline som napočítal asi tridsať ľudí, ktorí by mohli trénovať. Volejbal by sa takto mohol dostať späť do škôl, kde by sa určite našlo množstvo nových talentov.
Chýbajú ľudia, ale určite aj športoviská. Mnoho škôl nemá telocvičňu.
- Prednedávnom som sa dopočul, že šport by sa mal dostávať späť do škôl, že má byť podporovaný. Otázkou však je kedy, ako a kým. Ako získať peniaze, to nie je také jednoduché. Ja hrám súťaž s mladšími žiakmi. Absolvujeme ju tak, že pomáhajú rodičia, ktorí majú autá. Na zápasy vonku cestujeme v troch autách. Takto sa to rieši, aby sme mohli ísť hrať, napríklad do Zvolena.
