Šesť hostí v zaplnenej „nadačnej obývačke“ inšpirovalo publikum rozprávaním o zmysle a funkcii mestských námestí a parkov, úcte ku krajine a o tom, aký je genius loci Žiliny. Aprílová téma cyklu 100 farieb života Žiliny mala názov Život Žiliny a tvorba mestského priestoru, moderoval ju Milan Dado. Pozvanie na diskusiu prijali krajinní architekti Blanka Malá a Zoltán Balko, architekt Pavol Brna, predseda Komisie dopravy MZ v Žiline urbanista Pavel Kropitz, predseda Komisie výstavby a územného plánovania MZ v Žiline architekt Dušan Maňák a hlavný architekt mesta Žilina Martin Pavelek.
Blanka Malá je presvedčená
o tom, že verejné priestory, ktoré slúžia ľuďom, môžu prispieť k liečeniu sociálnych stresov. Liekom na to, aby sme nestrácali podnety, ktoré nás robia duchovnými, je pre ňu aj viac vzdelávania a viac premýšľania, pretože múdrosť nespočíva v informáciách, ale v spôsobe uvažovania. „Netreba sa predvádzať pri budovaní verejných priestorov,“ myslí si Blanka Malá, ktorá preferuje tolerantný a skromný postoj. Prihovára sa aj za profesijný a interdisciplinárny dialóg za to, aby na úradoch boli odborníci zaoberajúci sa verejnými priestranstvami. „Úspešnosť miesta je založená na vízii komunity a na jeho správe. Keď niečo vytvoríme, treba to spravovať kvalifikovanými ľuďmi.“
Prezentácia niektorých projektov Zoltána Balka ukázala cestu, ako sa dajú verejné priestory robiť ľudsky. Ak architekti odovzdávajú dielu to osobné, pozitívne, človečie, čo nosia vo svojom vnútri, ak dielo nie je len okukané zo zahraničia, unifikované, nanútené. Ak má každý projekt nejaký príbeh a filozofiu, ak sa pri budovaní námestí pýtajú ľudí, čo tam chcú mať, ak ducha námestia neprevalcuje demonštrácia technických výdobytkov bez mierky a bez života, ak sú rovnocenne použité živé i neživé materiály, ak neprepadneme megalomanskej betónovej tvorbe. Zoltán Balko nie je nadšený z tlaku investorov, ktorých ideálom je, že rodina si ide oddýchnuť na pár hodín do multifunkčného centra. Je mu cudzí takýto virtuálny svet a pýta sa: „Kde zostal normálny klasický život, ktorý má prirodzené farby, vône, zvuky padajúcich listov?“ Zároveň optimisticky konštatuje, že sa začínajú nachádzať investori, ktorí majú zmysel pre tvorbu normálnych sídlisk a budujú tam ihriská, cyklodráhy, chodníky, príjemné miesta na stretnutia.
O tom, že chceme (aj stavať) všetko hneď, že sme netrpezliví a povrchní, o prerušení kontinuity na Slovensku (a nielen v architektúre), o architektoch, ktorí robia, čo cítia, no nestačia si to overiť, hovoril Pavol Brna: „Prečo bola Žilina krajšia? Ľudia nechceli pokaziť to, čo sa pred nimi vybudovalo. Naša generácia nevie na to nadviazať. Všeličo sme zničili. Aké hodnoty sme nechali tejto generácii?“ Pavlovi Brnovi je veľmi sympatická myšlienka Daniela Libeskinda: „Architektúra bez morálky, motivovaná buď politicky alebo ekonomicky, je neakceptovateľná a strašná, pretože je hlboko neľudská.“
Pavel Kropitz smutne konštatoval, že stále málo ľudí vníma problém verejného priestranstva ako hodnotu, akoby sa zmenšila citlivosť vnímania tejto témy: „Akoby verejný priestor bolo to, čo zvýšilo medzi stavbami.“ Cestu k lepšiemu mestskému prostrediu vidí vo väčšej ohľaduplnosti k občanom, v širokej a intenzívnej diskusii o verejnom priestore (tak, ako o nevyžiadanom poslednom projekte rekonštrukcie Hlinkovho námestia, ktorý sa po búrlivej diskusii a veľkom nesúhlase odbornej i laickej verejnosti napokon nerealizoval).
Pre Dušana Maňáka je dôležité mať jasný plán, pravidlá hry a obyčajnú ľudskú pamäť. Oceňuje unikátnu dlhú pešiu zónu v Žiline, navrhnutú v starom územnom pláne. Rozprával tiež o fínskom projekte, na základe ktorého vychovávajú deti už od predškolského veku k tomu, aby mali pozitívny vzťah k verejnému priestoru. Cestu, ako obnoviť spolupatričnosť ľudí k mestu, vidí v nasledovnej komunitnej vízii: „Bolo by zaujímavé, keby každá mestská časť mala svoje námestie a ľudia by povedali, čo by tam chceli mať.“
„Mesto by si malo chrániť to, čo predchádzajúce generácie vybudovali,“ uviedol Martin Pavelek. Nie všetko sa podarilo zachrániť alebo zveľadiť. Priestory pre parky v Žiline sú nedostatočné a nekomfortné.
Zmeniť tento stav znamená nájsť investície. „Trend vo veľkých mestách v Európe je, že miesta na nové parky sa vytipujú a potom vykupujú od pôvodných majiteľov pozemkov, v Žiline to reálne zatiaľ nie je.“ Koncepcia budovania námestí existovala podľa Martina Paveleka len v prípade Štúrovho námestia, na ktoré svojho času vypísali verejnú súťaž. Bohužiaľ, v roku 2003 padlo rozhodnutie, že tento priestor námestím nebude. „V súčasnosti máme veľa nových projektov. Plánujeme rekonštruovať bánovské námestie, rozbehli sme projekt Mesto – záhrada, bola objednaná koncepcia cyklotrás, ako prvé by sa mohli prepojiť spojenia centrum – Solinky a centrum – Vlčince,“ dodal s nádejou.
Autor: Peter Ničík