Keď je pekne, leží na záhrade a číta si, keď je škaredo, leží v posteli s rovnakým zámerom. Tanító je spoluautorom experimentálnej učebnice slovenského jazyka pre stredné školy a členom Slovenskej debatnej asociácie (SDA). Založil a vedie v Žiline prvý debatný klub, vo sfére debatných duelov má rozhodcovskú akreditáciu prvého i druhého stupňa. Tanító znamená po maďarsky učiteľ.
Vaše priezvisko vás predurčuje učiť. Beriete to ako poslanie?
- Už ako malé dieťa som sa rád hrával na školu. Stále verím, že kontinuita musí byť zabezpečená a mladá generácia má v škole dostať aspoň to, čo sme dostali my. Trošku som aj dospel, na začiatku som si myslel, že oslovím všetkých, teraz som rád, keď aspoň časť študentov chce vedieť viac, keď kladú všetečné otázky a skúšajú aj zo mňa dostať viac, ako to, čo majú bežne na hodine.
Prečo práve žilinské osemročné gymnázium?
- Pre Žilinu som sa rozhodol spontánne, keď som bol zaláskovaný. Osemročné gymnázium si vybralo mňa na základe mojej prihlášky.
Čo ste našli v Žiline?
- Spočiatku som si myslel, že som našiel nevraživosť, lebo tu som sa prvýkrát stretol s tým, že sa hovorí: „Ty tomu nerozumieš? Čo si Maďar?“ A keď to povedali mne, tá veta nadobudla úplne iný význam. U nás sa hovorí: „Čo si Talian?“ Zistil som, že to nevraživosť nie je a na škole, kde učím, som zažil ľudskosť a páči sa mi, že je tu dobrý tím.
Čo by pomohlo učiteľom slovenčiny, aby sa im lepšie učilo?
- Napríklad pútavá a podnetná učebnica, ktorá by študentov primäla, aby boli viac tvoriví. Páčia sa mi niektoré anglické a francúzske učebnice, ktoré nútia študentov viac písať. Keď chceme lepšie rozvíjať komunikačné schopnosti študentov, je dobré mať menšie skupiny študentov na hodine, tak ako u cudzích jazykov, tam sú delené skupiny. Potom možno skúšať aj zážitkové spôsoby učenia – pri počte žiakov tridsať sa to robí veľmi ťažko. Veľmi by pomohlo, keby sa slovenčina učila viac spôsobom tvorivého písania
a formou zážitkového učenia.
Prečo sa tak neučí?
- My sme tvorivé písanie absolvovali pred dvoma rokmi a doteraz tvorivé písanie nie je akceptované ani ako didaktická metóda. Tí, čo sme to absolvovali, si začleňujme do výučby niečo z tvorivého písania. To je možno o tom, že môžete byť tvoriví, dokiaľ nepríde inšpekcia. Potom, keď odíde, môžete byť tiež tvoriví, ale už nie na tej istej škole.
Čo by ešte pomohlo?
- V jednej severskej poviedke študenti mali na hodine text, čítali ho a komentovali a nič iné neriešili. To mi prišlo celkom zmysluplné. A ešte – tak, ako majú v bankách ošatné, učiteľ by mal dostávať k platu peniaze, ktoré by musel minúť na knihy.
Teda oknižné.
- Tak ako cisár v rozprávke bol nahý bez šiat, učiteľ slovenčiny je nahý bez kníh.
Spomínate si na jazykové potešenia z posledného obdobia?
- V škole máme časť priestoru, ktorý je označená ako relaxačná zóna. A veľmi ma potešilo, že študenti začali byť tvoriví, v poslednom čase vždy z tých písmen boli zostavené iné kombinácie. Raz tam bola lačná zóna, potom relačná, potom laxná...
Laktačná ešte nebola?
- Nie, ale v písomke som raz mal výraz, keď študent chcel napísať, že rodičia mali laxný prístup, a napísal, že mali laxatívny prístup.
Pred ôsmimi rokmi ste založili na vašej škole debatný klub.
- V tom čase na Slovensku debatné kluby už bežne fungovali. V Žiline, myslím, neboli. Bol som rád, že s podporou vtedajšieho vedenia našej školy som mohol zrealizoval svoj nápad.
A že študenti boli ochotní robiť niečo naviac bez toho, aby mali pocit, že musia.
Ako prebiehajú debatné duely? Aké sú pravidlá?
- Debatovanie je anglo-americký program Debatných formátov je viac. Na Slovensku sa debatuje troma formátmi, stredoškoláci používajú dva. Debatný systém Karla Poppera je založený na debate o hodnotách – napríklad, či je lepší život na dedine alebo v meste. Popperov systém učí schopnosti debatovať. Druhý formát – debata opatrení (policy debate) - prichádza s konkrétnym riešením problému.
Ako debatujú vyskoškoláci?
- Tí debatujú britským formátom parlamentnej debaty. Pri debate Poppera si študenti môžu vybrať prípravný čas, vysokoškoláci debatujú bez toho, aby sa tímy mohli zastaviť, poradiť sa.
Čo nie je dovolené pri debatných zápoleniach? Môžu sa debatéri dostať do fyzického kontaktu?
- Práve fyzickému kontaktu má zamedziť pravidlo, že sa debatéri nepozerajú na seba, ale do publika, pretože cieľom debatérov je presvedčiť nie oponentský tím, ale publikum. Nie je dovolené znevažovať oponenta, útočiť na jeho výzor, rasu, pohlavie, náboženské presvedčenie. Náboženské témy ani nemôžu byť súčasťou debatných tém, pretože nie je možné vyhrať tézu, že toto náboženstvo je lepšie, alebo existuje, či neexistuje Boh. Nesmie sa tiež zavádzať a informácie musia byť overené aspoň z dvoch rozdielnych a dôveryhodných zdrojov.
Ako zistiť, že niekto zavádza?
- Na to, aby sa zamedzilo zavádzaniu, slúžia pri debate rozhodcovia. Rozhodca musí povedať, aké chyby urobil súhlasný i nesúhlasný tím, prečo sú tie chyby alebo výborné argumenty jedného alebo druhého tímu dôvodom pre jeho rozhodnutie. Rozhodca dáva spätnú väzbu, vysvetľuje svoje rozhodnutie, rozhoduje podľa toho, čo bolo povedané, nie podľa toho, čo si o téme myslí on. Duel rozhodujú spravidla traja rozhodcovia. Je to možno chiméra objektivity, že čím viac rozhodcov, tým to je objektívnejšie, ale je to krásne vidieť, keď skončí debata dva jeden. To je krásny výsledok, keď jeden tím presvedčil dvoch a druhý tím jedného.
Debatuje klub v slovenčine?
- Debatuje sa aj v angličtine. Tento rok sa nám prvýkrát stalo, že sme mali zmiešaný tím spolu s Belgickým lýceom, to je druhá škola v Žiline, kde funguje debatný klub. Na našej škole sa nám zatiaľ nepodarilo zaviesť anglický debatný tím, teda anglickú debatu, aj keď na Slovensku existuje Slovenská debatná liga a Anglická debatná liga. Dávnejšie sa uvažovalo pilotne aj o francúzskej, no tá nepokračuje.
Kedy a kde sa váš klub predstavil verejnosti?
- Vďaka Nadácii 21. storočia sa prezentujeme hlavne v meste – v rámci Žilinského literárneho festivalu. Predstavujeme sa aj na regionálnych debatných kolách, ktoré bývajú vždy na nejakej inej škole – v Martine, Tisovci, Liptovskom Mikuláši.
Aké témy debát si váš klub už úspešne vyskúšal?
- Od zábavných debát – Je lepšie byť Snehulienkou ako Červenou čiapočkou, Palec je lepší ako ukazovák – až po ekonomické, ekologické či politické témy – Médiá sú strážnym psom demokracie, Geneticky modifikované potraviny by mali byť zakázané, Jadrové elektrárne na Slovensku by mali byť nahradené inými.
Koľko času majú študenti na prípravu témy?
- Ak je to téza, ktorá je známa, tak mesiac, ak je to v debatnom klube, týždeň – do ďalšieho stretnutia debatného klubu. V prípade nepripravených tém, ktoré sa dozvedia na súťažiach – je to pol hodina.
Aké sú úspechy vášho debatného klubu?
- Klubom prešlo viac ako 20 študentov, ktorí sa chceli zdokonaliť v umení debatovať. Úspechom je tiež viacnásobná účasť nášho klubu na celoslovenskom finále. Tam sa posudzujú tímy aj rečníci, v reční-koch sme mali debatérku, ktorá bola štvrtá. Jedna naša debatérka sa dostala do výberového konania na svetové majstrovstvá v debatovaní.
Aká je vízia ďalšej činnosti vášho klubu?
- V poslednom čase nás začala podporovať Nadácia 21. storočia, a paradoxne, možno to bude viac podpora samotného debatovania ako podpora nášho klubu. Chceme skúsiť vytvoriť mestský debatný klub – bol by jediný na Slovensku. Vízia je začať debatovať v meste.
Čo potrebuje mestský debatný klub?
- Okrem priestoru a prístupu na internet aj ďalšie zdroje informácií – najlepšie sú publikácie slovníkového typu z rôznych oblastí a náučné filmy.
Čo vás prekvapilo pri debatných zápoleniach, ktorých ste boli svedkom?
- Očarilo ma, ako vedia stredoškoláci debatovať. Veľakrát dospelí ľudia tak nevedia. Udivuje ma, že debatéri ešte aj po skončení debaty sú schopní vášnivo, naozaj vášnivo dodebatovávať tézu s debatérmi i rozhodcami. Človek je slobodnejší, keď vie debatovať a zdôvodniť, čo si myslí, aj keď je v opozícii voči niekomu.
Aká inšpirácia je dobrá pre debatérov?
- Asi samotný zážitok. Pamätám si, že naši debatéri, keď prvýkrát začali súťažne debatovať, prehrali všetko, čo mohli. Tým, že boli začiatočníci, aj tým, že súperi boli lepší. Myslel som, že ich to položí. Napriek tomu neprestali debatovať. Mali červené fľaky na tvári, sucho v ústach, ale aj tak ich to neodradilo. Povedali, že idú ďalej, že idú na ešte ťažší turnaj a fakt tam išli. Musí to byť niečo v tom zážitku, čo ich motivuje.
Aký je stav debatnej kultúry na našich verejných fórach:
- Ak naučíte debatéra, čo znamená argumentovať, a on si to chce porovnať s realitou, tak zistí, že málokto z politikov argumentuje. Buď nechce, alebo nemusí. A obávam sa, že nemusí.
Ako je to s používaním príkladov?
- Základný problém je, že keď používam argument, musím vychádzať z nejakých konkrétnych údajov. Debatéri sa učia, že človek nemôže vychádzať z jedného príkladu – toto politici často používajú. Opýtate sa v triede, koľko ľudí má negatívnu skúsenosť z juhu Slovenska
a koľkí pozitívnu. Dozviete sa, že jeden má pozitívnu a jeden negatívnu. Otázka je, koho príklad je lepší. A vtedy zistíte, že nemožno vychádzať z jedného prípadu. A preto, keď chcem argumentovať, musím vychádzať z výskumov, korektných a serióznych zdrojov. Nie je problém niečo vytiahnuť a použiť to.
Ako je to s manipuláciou?
- Problém je v nepresnej formulácii – keď sa niečo stane časti, nemožno to povedať aj o celku. Ak niečo platí pre celok, platí to aj pre časť, ale neplatí to naopak. Ak niečo vytrhnem z kontextu, tak to je klasická manipulatívna technika. A funkčná.
Nuž, pán učiteľ filozofie, kde je pravda?
- Neverím na objektívnu pravdu, neverím na životné múdrosti, ktoré platia od najstarších čias až po teraz. Mne sa páči ľudská pravda, ak rešpektuje toho druhého. A vôbec nemusí byť táto pravda užitočná. Dlhé roky som si myslel, pokým som nebol debatérom, že keď sa povie, že študenti nečítajú, že to je pravda. Je mi jasné, že to nie je pravda, lebo časť študentov číta a nie. Preto si myslím, že pravda je ľudská, keď rešpektuje to, že niekto áno, niekto nie. Pravda je tam, kde ani šéf netuší. Ale niekto by mal tušiť. Takže augustínovsky: „Pravda je v nás.“
Bavilo by vás byť v Sokratovom háve, chodiť po Žiline, klásť ľuďom otázky, ktoré by ich primäli k hlbšiemu rozmýšľaniu?
- Pred tridsiatkou by som možno chcel, ale teraz už nechcem. Teraz mi stačí chodiť po škole a klásť otázky študentom, lebo už asi neverím na to, že sa dá ovplyvniť taký veľký priestor. Som skôr za tie minipriestory. A Sokrata mám rád, pretože u neho nebol až taký veľký rozdiel medzi tým, čo tvrdil a medzi tým, čo robil.
Niekedy sa prostredníctvom slov nedá všetko vysvetliť, čo s tým?
- To je problém jazyka. Sú viaceré možnosti. Vymýšľať nové slová, aby sme vedeli vyjadriť to, čo sme doteraz nevedeli vyjadriť. Obnovovať slová, ktoré fungovali niekedy a už nefungujú. A to, čo navrhoval Wittgenstein: „O čom sa nedá hovoriť, o tom sa má mlčať.“ Potom by možno bolo menej hluku na svete.
Čo vás život naučil?
- Že vždy budú problémy a pokiaľ sa neriešia, tak ma prevalcujú. Ale to si vždy spomeniem na pani Kolníkovú z Radošínskeho naivného divadla a jej divadelný text, v ktorom hovorí, že teraz je aspoň na chvilku všetko v dokonalém porádku. Je mi jasné, že vždy to je len chvíľka v dokonalom poriadku a potom ju vždy niečo naruší.
Dynamická rovnováha?
- Matematiku som nemal rád, ale teraz zisťujem, že sínusoida je možno taká najpravdepodobnejšia krivka môjho života. Nie vždy viem všetko naučiť, čo by som chcel naučiť. Život ma naučil, že nemám z toho skočiť z mosta, ale ísť ďalej. Naučil ma však aj to, že je veľmi fajn niekedy si sadnúť a porozprávať sa. Niekedy si zaplávať, niekedy si len tak vyraziť a niekedy skúsiť niečo nové.
Čo chcete povedať ľuďom?
- Chcel by som podpichnúť rodičov, aby sa viacej rozprávali so svojimi deťmi. Ale rozprávali. Nie aby očakávali, od nich, že budú rozprávať, to, čo chcú počuť. Aby sa s nimi rozprávali o tom, čo si myslia.
Aby to bol rovnocenný rozhovor?
- Áno, vzťah nemusí byť rovnocenný, ale ten rozhovor, aby bol vždy. Myslím, že to tejto generácii najviac chýba. Porozprávať sa nie o výsledkoch v škole, ale o tom, čo si myslia a čo cítia.
Autor: Peter Ničík
