Aj takmer 60-ročný Jozef Tabatier z Varína spomína na svoje pastierske povolanie už s nostalgiou.
V horských oblastiach Slovenska bolo pastierstvo veľmi rozšírené, chovali ste v detstve doma kravy?
- Vyrastal som v Dolnej Tižine a tam nebolo domu, kde by nechovali aspoň jednu kravku, niekde aj päť. My sme mávali dve a okrem toho aj koňa, stádo oviec, prasa a kopu hydiny. Ovce sa pásli všetky spolu na holi, no kravy som pásaval ja a to už od siedmich rokov. Vtedy to bolo celkom bežné, ale dnešné deti by to už nerobili. Keď mi dal v tom čase na chvíľu furman do rúk opraty od koňa, cítil som sa tak, ako keď si dnes dieťa môže v aute zašoférovať. Pásavali sme spolu aj štyridsať kráv, zišlo sa nás tam hŕba detí, takže nám bolo veselo. Hrávali sme futbal, pálili ohne, krútili píšťalky z vŕby, až do samého večera. Kravy sa potom každá rozišli do svojej maštale. Divej zveri sme sa nebáli, v hore bolo tak rušno, že nás zďaleka obchádzala.
Kedy začínala a končila pastierska sezóna?
- Niekde to mávali zaužívane od Juraja do Martina, ale my sme vyháňali na pasienky vysoko do kopcov a tam bola dobrá paša až začiatkom mája. Pásli sme do tvrdej jesene, čiže kým nenapadol prvý sneh. Niekedy ešte na konci novembra kravy zberali po roliach zvyšky z kapusty, či burgyne. Z domu sme odchádzali o šiestej hodine, keď už boli kravy podojené. Na obed sme sa vrátili podojiť a potom sme znova pásli až do samej tmy. Elektrinu sme nemali, mama si v maštali svietila petrolejovým lampášom. Dopoludnia sme pásali vždy ďalej, niekedy aj štyri kilometre od domu, popoludní bližšie. Sú to živé tvory, takže sa chodilo pásť každý deň, sviatok – piatok. Niekde mali za dedinou v horách postavené letné príbytky - cholvárky, kde trávili ľudia s dobytkom celé leto. Na horských pasienkoch kravy a ovce napásli a mlieko každý deň nosili na chrbtoch do dediny, lebo chladničiek vtedy nebolo.
Aká paša chutí kravám najviac?
- Ej, veru, krava je fajnová! Kým je hladná, žerie síce od kraja, ale keď sa zasýti, preberá. Najradšej má mladú trávičku, čo vyrastie cez noc. Ako chalaniská sme kravy pustili a ony si samy našli, čo im chutilo. Hore nebola tráva veľmi kvalitná, ale keď som pásol družstevné kravy na lúkach, to bolo niečo iné. Kto by si to bol kedy pomyslel, že kravy sa raz budú v dolinách pásť na ornej pôde! Teraz im trávu sejeme, prihnojujeme maštaľným hnojom, takže je kvalitnejšia, chutnejšia. Na jar sa ešte nejaký čas prikrmovali senom, aby ich nepreháňalo a v zime sa im pridávali aj otruby, posekaná slama, či natretá burgyňa. Keď sa kravy napásli, políhali si a prežúvali, vtedy mali najviac mlieka.
Družstevné kravy ste pásavali trinásť rokov v kuse, čo ste pri nich celé dni robili?
- Tak, tak, na družstve som pásol tiež každý deň od mája do októbra. Za každého počasia. Keď prv pršalo, schovali sme sa pod stromy, ale na varínskych lúkach som si musel pomôcť s dáždnikom alebo gumeným pršiplášťom. Som otužilý, veď ako chlapec som bol celé dni na čerstvom vzduchu. Keď nám vtedy bola zima, aj sme sa ku kravám pritúlili, aby sme sa zohriali. Ale kto nás ľutoval? Ani učiť sme sa nemali kedy – robota bola prednejšia. Rodičia nám nabalili merindu, väčšinou len omastený chlieb s cibuľou a na pitie nám musela stačiť voda zo studničky, kde tam vtedy nejaké malinovky. Vyzváňali nám zvonce a sem - tam kravy zabučali za teľatami. Pri družstev-ných kravách som bol už len sám, ale počúval som vtáčatá a spoločnosť mi robil pes Nero.
Stačil jeden pes na také veľké stádo?
- Vo varínskom družstve som robil celý život a posledných trinásť rokov som pásol kravy. Niekedy som ich mal aj 120 a bez psa by som ich bol ťažko zvládol. Môjho Nera mám od malého šteniatka a dobre som si ho vycvičil. Kravy sa pri pasení neuväzujú, a tak sa nám ako chlapcom stávalo, že aj ušli. Najčastejšie v lete, keď ich hrýzli ovady. Zdvihli chvost a poďho domov! Rodičia nás potom vyhrešili, že budú mať málo mlieka. Vtedy sa odovzdávalo aj na kontingent. Ten vypočítali každému podľa počtu kráv a rolí. Mlieko sa odovzdávalo štátu, vozilo sa do mliekární a potom sa predávalo v obchodoch tým, ktorí kravy nemali. Ľudia na kontingenty nadávali, lebo za mlieko platili len symbolicky. Kontingenty boli prvoradé a len zvyšok bol náš. Niektoré slabé roky pre nás zostalo málo.
Keď sme s chalanmi nedávali pozor, niekedy kravy ubzikli ľuďom do rolí – vraveli sme, že „do škody“. Toto bola prv citlivá téma, ľudia sa vedeli pobiť aj o jednu prioranú brázdu. Keď kravy vbehli do obilia, čo nezo-žrali, zadlávili a ak sa napásli ďateliny, ešte ich navyše aj preháňalo. Zdá sa to možno jednoduché, ale i kravy teba vedieť pásť. Zlý je ten pastier, ktorý ide za stádom. Kravy sú ako ovce alebo husi, keď ich je aj sto, pôjdu somárskym radom jedna za druhou a viete, ako by sa potom tie posledné napásli. Namiesto paše by našli na zemi betón. Dobrý pastier ide na čele stáda a rozťahuje kravky doširoka. Dnes sa však už vo Varíne pasie bez pastiera - kravy vyženú na oplotený pasienok a je po starostiach.
Spomínate len kravy, býkov prv ľudia nechovali?
- Nie, to sa neoplatilo, toľko krmiva nebolo, dosť, že sa musel chovať kôň. V každej dedine ale mal nejaký lepší gazda obecného „bujaka“ a gazdovia chodili k nemu kravy za poplatok pripúšťať. No zdá sa mi, že to už ani pravda nie je. Teraz v celom Varíne chovajú súkromníci maximálne päť kráv. A pri pohľade na naše bývalé pasienky mi je smutno. Všetko to zarastá stromami a tŕním. Neviem, kde sme to dospeli – tie najúrodnejšie polia sme zastavali plechovými „búdami“ a nikomu sa nechce nič chovať ani pestovať.
Autor: MILOŠ SKALICKÝ