A pre viac než stovku účastníkov sa nám podarilo získať namiesto klasického ubytovania
v spacákoch v školskej telocvični omnoho luxusnejšie prenocovanie v kláštore. A rovno dvojnásobnom, pretože kláštor, v ktorom som sa práve zobudil, sídli v Kláštore pod Znievom. Viacerí sa zabávali na slovných hračkách, že spíme v kláštore v Kláštore a pod. Viacerí boli tiež prekvapení požiadavkou kláštora, aby muži a ženy spali oddelene. Však kláštor - nie? Blúdiac chodbami starej rozľahlej budovy som mal ten zaujímavý dobrodružný pocit, aký dnes vidíme len vo filmoch. Najlepšiu atmosféru však má toto ráno na dvore kláštora. Pozorujem pomalý ruch, ktorý vyrábajú jedenásti obyvatelia. Upratujú, diskutujú. V kláštore začína fungovať útulok pre ľudí v núdzi. Napadlo ma, že by som tu vedel zostať. Mimo rušných ulíc a sveta plného zbytočných informácií. Zostať niekde a nevrátiť sa späť do Žiliny ma napadlo toto leto viackrát.
S dvoma divadelnými predstaveniami sme, napríklad, cestovali do nórskeho Stavangeru, ktoré drží tento rok spolu s anglickým Liverpoolom titul Európske hlavné mesto kultúry. Ďalekú cestu sme využili aj na týždňovú dovolenku okolo fjordov. Nórsko je nekonečne krásne a spektakulárne. Nebyť daždivého a studeného počasia, asi by sa tu presťahovala polovica Európy, tiež som nad tým uvažoval. Za celý viac než tisíckilometrový okruh, ktorý sme starým Transporterom po Nórsku urobili, sme nevideli jediný bilboard, táto forma reklamy je tam zrejme zakázaná. Možno aj preto je krajina taká nádherná. V porovnaní s tým rozmýšľam nad cestou zo Žiliny do Strečna, kde sa reklama opakuje každých desať metrov a je mi na vracanie. Nedávno mi to pripomenul známy z Prahy, po rokoch cestoval zo Žiliny do Martina a bolo mu z tej pokazenej scenérie rovnako na vracanie. Za necelé dve desaťročia od pádu totality sme si našu krajinku (i mentalitu jej obyvateľov) doje.... tak úspešne, že kým človek nevyrazí za hranice, ani si to neuvedomí. Stali sa z nás takí pragmatici, že prestávame rozumieť veciam, ktoré majú iný, než komerčný zmysel.
Potvrdilo sa to pri nedávnej inštalácii sochárskeho projektu maďarského umelca Istvána Csákányho na stĺpe nefunkčného verejného osvetlenia v strede Rondela. Od 22.augusta je socha obyčajného muža držiaceho v rukách solárny panel a v noci svietiaceho na 20-metrovom pilieri najvyšším monumentom v Žiline, myslím, že ste si ho už všetci všimli. Mali sme na Stanici Žilina-Záriečie veľkú radosť z tohto diela, o ktoré sme sa snažili takmer rok. Podporili nás mnohé pozitívneslováz námych, priateľov i odbornej verejnosti. Zarazili ma však množiace sa otázky ľudí: „Načo je tá reklama?“ Na nič, odpovedám a oni nerozumejú: „A načo ste to potom robili?“ Nedokážeme sa pozrieť a rozmýšľať nad zaujímavou sochou, dokonca nie je ani abstraktná. Má v sebe vtip a nápad, a my nerozumieme motivácii niekoho, kto ju tam postavil. Pragmatický svet nás naučil na veľkoplošnú reklamu ako jediný spôsob, akým dnešný Slovák vstupuje do verejného priestoru. Smutno mi nie je len preto, že stále sedím na dvore starého kláštora v Kláštore a život tu beží celkom iným rytmom. Teším sa na tento deň, mám šťastie.
Autor: MAREK ADAMOV