Teraz svieti a už sa naň nedívam tak často. Mohlo to byť, samozrejme, horšie. Sused si dal zrejme poradiť v obchode s farbami. Kde inde? Preberali sme to s priateľom architektom. „Vzdialenosť medzi architektami a ľuďmi (klientami) sa zväčšuje“, hovorím mu. „Keby som ťa nepoznal osobne, nikdy by som nenašiel odvahu spýtať sa ťa, či by si mi nenakreslil dom. Mal by som pocit, že pre známeho architekta, ktorý realizuje medializované projekty tu i tam, to nie je zaujímavá práca.“ Ohradil sa, no vlastne súhlasil: „Všetky rodinné domy, ktoré sme postavili, boli známych či rodiny. Nepamätám sa, že by ma niekedy oslovil niekto celkom cudzí. Je to škoda.“ Ako sa to stalo, že vznikla taká priepasť medzi umelcami a ľuďmi? Že kedysi navštevované múzeá a galérie, kde výstavy vyvolávali verejnú diskusiu, rozmýšľajú nad špecializovanými marketingovými kampaňami či vychádzajú zo svojich budov do verejného priestoru, len aby našli stratený kontakt s ľuďmi. Že umelci sa uzatvárajú do intelektuálnych či festivalových ulít, kde si sami robia divákov i kritikov svojich predstavení a koncertov.
Že bežným ľuďom stačí priemyselná masová produkcia a nevadí im, že poznajú len osem či desať svetových hviezd, ktoré ich nikdy nenavštívia v ich malom meste. Že sa už nikto ničomu nečuduje, hoci aj v popovej odrhovačke sa spieva „...čím to je, čím to je..?“ Vrátim sa k susedovi (ktorého vlastne vôbec nepoznám a verím, že sa nenahnevá - prípadne, že toto vôbec nečíta). Naozaj sa príkladne stará o dom a záhradu, nezrovnateľne s gýčovým podnikateľským barokom novostavieb. Napadlo ma, že keby mal jednoduchú možnosť, ako konzultovať svoj nápad farebnej fasády s architektom, využil by ju. Ale ak ani nevie, kde ho nájsť, prípadne má už dopredu strach, že by to stálo veľké peniaze, niečo nie je v poriadku ani na našej strane. „Založíme architektonickú poradňu“, predkladám priateľovi-architektovi svoju popularizačnú myšlienku.
Každý, kto sa ozve, dostane hodinu či dve zdarma na základnú konzultáciu o svojom probléme. A potom, nech už sa rozhodne, ako chce, nemusíme však mať zlý pocit, že sme nič neurobili. Možno by to fungovalo. Podobne, ako funguje Pecha Kucha Night, ktorú máme každé dva mesiace na Stanici. Hoci je to akcia v prvom rade o prezentácii inovatívnych umelcov, dizajnérov, architektov, často ma najviac prekvapí najmä ich živá podoba. Že za všetkými tými budovami, obrazmi, knihami, návrhmi či projektami sa skrývajú skromní a celkom normálni ľudia, otvorení rozhovoru a spolupráci s kýmkoľvek. Malá brána na otvorenie stratenej komunikácie je na svete. Nebojte sa nabudúce osloviť kohokoľvek, koho práca vám niečo hovorí, alebo od koho by ste prijali radu. Ani ja sa nebudem.
Autor: MAREK ADAMOV