Štvrtok, 29. október, 2020 | Meniny má KláraKrížovkyKrížovky

Malo by to byť o pravde

ČLENKA ČINOHRY Slovenského národného divadla, profesorka na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Emília Vášáryová.

Za svoje umenie ocenená mnohými uznaniami, napríklad: trikrát cena Dosky za najlepšie divadelné výkony v sezóne (1999, 2002, 2004), 1999 – cena pre najvýznamnejšie osobnosti Slovenska: Krištáľové krídlo, 2000 - Herečka 20. storočia, 2001 – Hercova misia. Roky patrila k najvýznamnejším tváram populárnych „bratislavských televíz-nych pondelkov“. Má za sebou role v štyridsiatich filmoch: napríklad Až přijde kocour (1963), Červené víno (1976), Pelíšky (1998), Horem pádem (2004) - Český lev za najlepší herecký výkon, Václav (2007) – najlepšia herečka na filmovom festivale v Šanghaji 2008. Od začiatku 90. rokov hosťuje v pražskom Divadle Na zábradlí a v Činoherním klubu. Je jedným z garantov charitatívneho projektu Hodina deťom. Emília Vášáryová. V Žiline bola hosťom programu Farby môjho života.

Skryť Vypnúť reklamu

Aký máte pocit zo stretnutia s ľuďmi zo Žiliny?
- Veľmi príjemný. Trošku som sa bála, či nebude anonymné prostredie, ktoré veľmi vyčerpáva, ale bola tu dobrá energia.

Vo filme Až přijde kocour mi pripadáte ako éterická bytosť. Čistá, veriaca v ideály.
- Myslím si, že vtedy som bola najmúdrejšia, lebo som robila všetko, na čo už teraz nemám čas. Ohromne veľa som čítala.
A ešte som bola taký naivný človiečik. A ako žena veľmi neskúsená. Filmové príbehy a filmové role predbiehali môj súkromný život. Aj v oblasti vzťahov, aj príhod, ktoré som musela prežívať. Ešte som nepoznala prvú lásku a musela som ju hrať. A ani som netušila, či naozaj budem herečkou. Pre mňa to bola zábava.

Máte v tom filme takú anjelskú vznešenosť.
- Pán režisér Jasný, ktorý film režíroval, je človek asi žijúci v iných dimenziách. Má röntgenové oči a vidí viac, ako vidia druhí ľudia. Teraz učí v New Yorku na filmovej škole, ale chodí aj sem a pravidelne sa s ním stretávam. Keď sme spomínali, hovorím mu, že vôbec nerozumiem, prečo si ma do toho filmu vybral. A on mi viackrát povedal, že cítil vo mne presne to, čo ste mi povedali a keby vybral inú ženu, film by bol o niečom inom. To dobro ostalo.

Skryť Vypnúť reklamu

Svojou tvárou a svojím menom pomáhate iným ľuďom. Napríklad pri celonárodnej verejnej zbierke Hodina deťom, kde ako čestná predsedníčka tohto projektu hovoríte, že deti sú bezbranné, potrebujú najviac našu pomoc, našu lásku. Je to úžasné, že si takouto aktivitou na ne spomíname.
- Do Hodiny deťom ma tak trochu vmontoval môj syn Tomáš. V roku 1989 bol v štrajkovom výbore spolu s Filipom Vagačom. Filip potom zakladal Nadáciu pre deti Slovenska a potreboval pomôcť. Vtedy som bola v práci ešte viac zasekaná ako teraz, ale Tomáš mi povedal: „Prosím ťa, urob to a pomôž Filipovi.“ Keď mi Filip porozprával, čo bude robiť nadácia, povedala som si, že musím pomôcť. Už som tam štrnásť rokov. A bude už desať rokov, čo existuje Hodina deťom. Bola som rada, že mi Filip prejavil dôveru, že som mu mohla pomôcť. Je zázračné pomáhať ľuďom. V detstve som bola k tomu vždy vedená, otec bol veľmi charizmatický človek, už len tým, že bol učiteľom. V Banskej Štiavnici, kde sme bývali, študovali deti z celého Slovenska. Študovali, lebo väčšinou nikde inde študovať nemohli. V Štiavnici sa tak trochu zakryli. Otec už vtedy pomáhal. U nás sa nezatvorili dvere. Stále k nám chodili nejakí rodičia prosiť, plakať kvôli deťom. Mali s nimi problémy. Boli päťdesiate roky. Ťažké. Videla som, že môj otec veľmi pomáha a myslím si, že tú schopnosť som po ňom zdedila. Teší ma pomáhať. A obdarovávať. Ale neznášala som, keď som sama dostávala dary. Mojim rodičom som robila cirkusy pri všetkých vianočných stromčekoch: „Načo ste mi to kúpili?“ Som rada, že doteraz Hodina deťom vyzbierala sto miliónov korún. Je to seriózny projekt. Dúfam, že sa kredit nestratí a že to ešte pôjde ďalej.

Skryť Vypnúť reklamu

Život v pravde je ťažký, ale krásny. Vaše ľudské postoje z vás robia človeka pevne ukotveného v hodnotách. Prinášate česť, slušnosť, pravdu. Nie je to príliš ťažké?
- To vy takto vnímate. Ja sa takto nevidím.

Boli ste na strane ideálov a pravdy aj v roku 1989, aj počas necitlivých a nekultúrnych mocenských zásahov pána ministra Hudeca. Škandály na stránkach bulvárnych médií nie sú spájané s vašim menom, v hereckej komunite i mimo nej si vás vážia ľudia, ktorí majú rovnú chrbticu.
- Je mi príjemné, že ma ľudia poznajú i to, že som sa nikdy nestretla s prejavom veľkej nenávisti. Naša profesia by mala byť len o pravde. Nebavilo by ma na javisku ukazovať, aká som krásna, že som zas po nejakej plastike a furt sa tam prezentovať v rôznych kostýmoch. Mňa odjakživa baví literatúra. A herectvo je predovšetkým o myšlienke. O myšlienke, o slove, o dobrom autorovi, dobrej literatúre. Baví ma zapodievať sa myšlienkou. Herectvo chápem z tohto pohľadu. Nechcem z kritérií popustiť, lebo inak to nemá zmysel. Nebavilo by ma robiť svoju profesiu inak, ako tvorivú prácu. A neberiem to ako prezentáciu človeka na javisku alebo vytŕčanie sa. Akoby to povedali
v Štiavnici. „Ona sa tam vytŕča. Strašne sa tam vytŕčala...“

Človek sa stáva tým, na čo myslí, čím sa napĺňa, čo má rád, prípadne, čo nenávidí, to je jeho bytostná podstata. Aká je vaša podstata?
- Musím sa priznať, že pracujem na tom, aby som tie negatívne veci zo seba odpratala preč, lebo mám pocit, že čím je človek starší, tým je život ťažší. A nie je nič ľahšieho ako zatrpknúť.

A nie je ten život s prichádzajúcimi rokmi zmúdrením?
- Možno že je, ale o to je to ťažšie. Lebo viete, čo je najstrašnejšie? Vôbec mi neprekáža, že starnem. Vôbec. Ale strašné je, keď viem o niektorých veciach, pamätám si ich a prídem do prostredia, kde si niekto, kto je o dvadsať rokov odo mňa mladší, myslí, že som skutočne spadla z duba. Prezentujú svoje poznania a názory a často aj klamstvá a zabúdajú, čo bolo v osemdesiatom deviatom. Mlčím, dívam sa a hovorím si, všetko je len sen. Je strašné tohto sa dožiť. A najhoršie je zmieriť sa s tým. Tak ako sa rodič musí zmieriť s tým, keď vidí, ako jeho deti robia jednu chybu za druhou. Človek by mal asi mlčať, keď je múdry.

V istom štádiu duchovného dospievania sa stáva človek pozorovateľom. Už nechce kvetinu odtrhnúť, teší ho, že sa môže na ňu dívať a preciťuje osudy ľudí blízkych, vzdialených, osudy sveta. Prijíma svet taký, aký je a necháva mu jeho slobodu. Asi máte aj vy podobný pocit.
- Áno, presne. Bola som tak vychovaná. Vo veľkej slobode. I keď sme mali prísnu výchovu. Ale vo veľkej dôvere a veľkej slobode. Veď si predstavte, že do hereckého sveta som vstúpila sedemnásťročná. Ale nikdy sa mi nestalo, že by ma otec kontroloval a vypytoval sa ma, alebo mi hovoril: „Musíš sa tam takto správať... nie aby si tam išla s nejakým...alebo uverila nejakému človeku...“ To sa nestalo. Cítila som sa veľmi zodpovedná sama za seba, možno až príliš v tomto povolaní, kde sa naozaj pohybujú ľudia od čistých bláznov až po absolútnych šľachticov toho povolania, múdrych a vzdelaných ľudí. Ale aj ľudia, ktorí predstierajú, lebo v kumšte sa dá všeličo. V kumšte pokrievka prikryje z hrnca strašne veľa. Musela som si sama nájsť svoje miesto. A niekedy to bolo veľmi bolestné. Niekedy som sa príliš uťahovala a držala sa vzadu. Možno to bolo aj na škodu. Mohla som sa o živote dozvedieť viac, aj keď dodnes nemám rada posedávanie po filmovačke. Nikdy som to nerobila. Keď som bola mladšia, mohla som viac získať a naučiť sa, ale ja som sa ich bála en gros (smiech).

Áno, boli ste éterická bytosť. Myslíte si, že láska naozaj drží svet pohromade?
- Veľmi by som si želala, aby to tak bolo. Nie som skeptická, aj si myslím, že všetko pozitívne, čo vzniká, vzniká z lásky. Nemyslím teraz celkom fyzickú lásku alebo lásku muža a ženy. Je to asi jediné riešenie. Ja neviem, či dokážem mať všetkých rada, to asi nie. To je ťažké. Ale aspoň byť v tej fáze, že nemám v sebe nenávisť, agresivitu. A nemať v sebe hlavne závisť, z ktorej vzniká veľa najstrašnejších negatív-nych pocitov.

Človek je chorý, keď má v sebe naložených veľa takých vecí.
- Myslím si, že to máme všetci. Sama sa niekedy pristihnem pri takých veciach. Snažím sa na sebe pracovať, snažím sa zostarnúť do múdrosti. Lebo hlúposti sa strašne bojím. No ale, či sa to darí? Snažím sa, učím sa. Mala som úžasnú svokru. Úžasnú. Pani Čorbová žila s nami posledných desať rokov pred svojou smrťou a veľa ma naučila. Videla som, ako človek musí byť trpezlivý, znášanlivý, aké je dôležité, že aj starý človek sa vie usmievať, že vie byť láskavý aj k svojim vnúčatám. Z hĺbky. Budovala v deťoch pozitívny pocit. To je dôležité. Starí rodičia by asi mali byť takí. Pozitívny pocit k životu. Videla som, že ona už tým životom ledva ide. Ale s veľkou dôstojnou trpezlivosťou a múdrosťou. Mala 85 rokov a čítala všetky noviny a všetky knihy, ktoré vychádzali. A mala jeden z najťažších osudov a životov, aké som ja vôbec kedy spoznala. To ani literatúra nemá také. Toľkú pokoru k životu som už dávno nevidela.

Máte radi svoje povolanie, dosiahli ste výrazné profesijné úspechy. Robili ste vždy len to, čo vás nesmierne bavilo, čím ste uskutočňovali vaše poslanie?
- Asi vždy celkom nie. Ale keď aj človek až tak strašne nechce, ale urobí pre to všetko, čo môže, tak vydaná energia sa niekde nakumuluje. Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa mi tá energia vráti. Roky som mala pocit, že to ide úplne zbytočne. Cítila som len ťarchu: áno, ešte musím vydržať, ešte musím vydržať, ešte toto urobím, ešte toto urobím, aby som prípadne zarobila aj nejaké peniaze. Nešla som do toho s najčírejším úmyslom, ale vedela som, že za zarobené peniaze niekomu pomôžem podržím babičku a podržím druhú babičku a moju mamu podržím, ktorá bola vdova. A preto potrebujem ešte pracovať a ešte budem pracovať... Ale teraz mi už párkrát došlo, že vlastne možno práve preto, že to bolo nezištné a že som nič zlé nesledovala, nejako zvláštne sa mi to vracia.

Mnohé veci, nielen vo filme, ale aj tu v Žiline, ste robili s nadhľadom, so šarmom, s úsmevom. Kde je zdroj tohto daru?
- To neviem posúdiť. Nevnímam to tak. Mnohí moji známi hovoria, že som príliš vážna, že som príliš do seba... Možno je to dar. Mala som takého otca. Bohužiaľ, zomrel mladý. Dnes už viem, že sa vyčerpal. Rozdal sa. Nechal sa vycicať. Nemal sa kde dobíjať. Boli ťažké časy a zlá doba. Som rada, že som sa dožila dneška, že už tu nie je ten systém, čo bol, len sa obávam, že už sme zase v tom a že je to ešte horšie.

Ja som stále optimista.
- No, mňa to teraz opustilo.

Aj keď mnohé veci idú aj pre mňa smutným smerom. Možno, že znova začína chýbať pamäť a skúsenosť a život ich znova donesie – keď budeme nepolepšiteľní, potrestá nás za to, že zabúdame.
- Neviem, či sa to už nezačína. Niekedy mi to v noci dôjde a hovorím si, že Boh vie, ako bude. Dobre už bolo. Nedá sa zle žiť celkom beztrestne. Mala som obdobie vo svojom živote, keď som naozaj urobila strašne veľa chýb. Z takej nejakej pýchy, falošnej sebaistoty: čo sa už mne môže stať? Aj som tvrdo za to zaplatila. Vždy. Myslím si, že aj ľudstvo, keď sa takto ženie a keď sa prekročí hranica, že trpko sa za to potom pyká.

Na Vysokú školu múzických umení, kde ste profesorkou, sa hlásia aj študenti zo Žiliny. Povedali ste o nich: „Chodia na prijímacie skúšky dobre pripravení a hovorím to nie preto, že som práve v Žiline, ale preto, že je to pravda.“
- Teším sa na nich. Prídu, každý si donesie nejaký hudobný nástroj. Pracujú už vo všelija-kých krúžkoch, vždy si hovorím: tu musia byť dobrí učitelia, dobré školy. Lebo mám aj iné skúsenosti a nemôžem pochopiť, že keď je niekto pred maturitou a položím mu nejakú základnú otázku zo slovenskej literatúry, niektorí študenti nemajú tušenia. Neveríte vlastným očiam, že niekto v osemnástich rokoch si nevie spomenúť ani na to, že kto bol Ľudovít Štúr. Nehovoriac už o iných veciach. Niečo zo súčasnej slovenskej literatúry. Nič. Neviem si predstaviť, o čom s nimi tí učitelia rozprávajú, keď majú osemnásť rokov. Keď nepoznajú tie základné veci. Nie je možné, keď učím literatúru, aby som niečo nespomenul, nech preberám čokoľvek. Ja nechcem obviňovať učiteľov, ale jedno je isté: Žilina je dobrá.

Čo dôležité a naliehavé by ste ešte chceli povedať ľuďom? Prišiel čas pre vaše posolstvo.
- Ja nemám posolstvo, my sme herci, my hráme.

Každý si ho nesie v sebe.
- Už máme skoro dvesto repríz Ionescových Stoličiek. Nikdy by som nebola povedala, že na Slovensku. Tam je posolstvo: niekedy je najlepšie mlčať. A ešte jedno: keď sa každý bude snažiť prežiť život v zmieri sám so sebou, zmieri sa s tými druhými, to je asi jediná šanca, aby nám bolo trošku dobre.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  2. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  5. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  6. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  7. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  8. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  9. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  10. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  1. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  4. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  5. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  6. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  7. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  8. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  9. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  10. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 35 367
  2. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 23 665
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 19 738
  4. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 349
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 16 138
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 13 247
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 278
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 347
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 346
  10. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 518
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žilina - aktuálne správy

Stavby budúcnosti s úctou k minulosti pozdvihnú úroveň architektúry mesta

Zaujímavé koncepty prináša dynamická developerská spoločnosť LICITOR.

Putovanie plagátmi Jana Rajlicha ml

Výstava bude prístupná verejnosti aj v novembri.

Pätnásťgólový Jakub Baranovič ťahá Hôrky za postupom

Hoci počas jesene strelil takmer polovicu gólov svojho mužstva, za ťahúňa sa nepovažuje. Vyzdvihuje snahu a bojovnosť svojich spoluhráčov a prezrádza, že v kabíne občas zaznie aj slovíčko postup.

Jakub Baranovič (OFK Hôrky).

Prímestské autobusy budú jazdiť v obmedzenom režime

V krajských autobusoch nezaznamenali ani jeden prípad nákazy COVID-19.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V niektorých obciach v okolí Trnavy testovanie nebude

Pôvodne začali v okrese Trnava s prípravami na testovanie všetky obce, niektoré však dostali informáciu o pričlenení ich odberových miest k susedným obciam.

Vodič autobusu náraz neprežil. Cesta je neprejazdná

Dôvody, pre ktoré vodič náhle zmenil smer jazdy, polícia preveruje.

Zoznam odberných miest v liptovských mestách

Pozrite si, na akých miestach sa bude konať celoplošné testovanie v liptovských mestách.

Situácia na Liptove sa zhoršuje, oba okresy zaznamenali rekord v počte pozitívne testovaných

Za jediný deň pribudlo na Liptove 254 ľudí, ktorým potvrdili nákazu koronavírusom.

Už ste čítali?