Nenávisť, skôr než vás ovládne, prichádza k vám ako pomocník v trápení. Označí pôvodcu vašich problémov. Za váš zbabraný život môže otec / matka / brat / sestra / manžel / manželka / sused / kolega / šéf / politik / Maďari / Česi / Cigáni / Židia / Rusi / Američania... Pripúta si vás týmito klamstvami.
Sú príjemnejšie ako poznanie, že každý je zodpovedný za seba a za to, čo si skrotí. Nahovorí vám, že ste bezmocní, že aj tak nič nemá zmysel a že sa treba báť slobody, lebo tá prináša veľkú neistotu. Alebo vás primäje k agresívnym činom, ktorými bránite svoj svet zo strachu pred rôznymi nepriateľmi. Keď si z nenávisti urobíte spoločníka, zlikviduje vás ako rakovina. To všetko z vašej slobodnej ochromenej vôle. Ľudia, ktorých premohla nenávisť, väčšinou nie sú ochotní zmieriť sa s myšlienkou, že vyslobodením je odpustenie a zmierenie. Pociťoval som nenávisť k človeku, ktorý ma ohováral. Bolo logické, že problémy nemal on, ale ja. Trápilo ma to. V noci som rozmýšľal, ako jemu a aj iným budem dokazovať svoju pravdu. Nepripúšťal som, že by mohol mať v niečom pravdu. V myšlienkach som ho odsudzoval a prial som mu nepekné veci. Až kým som neprecitol a nepochopil tajomstvo – ako sa z toho dostať von.
Druhýkrát ma skúšala nenávisť, keď som čelil ostrým urážkam a útokom bývalého primátora, ktorý s nevôľou niesol to, že som otvorene hovoril a písal o jeho primátorských pochybeniach. Nemohol som však mlčať, keď vládli arogancia moci, zvláštne zbojnícke praktiky, nekultúrnosť a necitlivosť. To ponižovanie bolo nepríjemné, hľadal som cestu, ako najlepšie reagovať a nepodľahnúť nenávisti. Svetlom v tme bolo poznanie: „Daj Bohu, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo.“ Pre mňa to znamenalo: sú dve roviny pohľadu na ľudí a na svet. Tá jedna, cisárska, hovorí: snaž sa o dodržiavanie svetských zákonov a svetskej spravodlivosti. Pre mňa to znamenalo: urob všetky legálne kroky, aby nehodný vladár odišiel zo svojho trónu. Aby tam prišiel niekto zodpovedný, koho si môžeš vážiť za hodnoty, ktoré si ctí a ktoré žije. Založili sme občianske združenie Za krajšiu Žilinu, podávali sme podnety médiám, prokuratúre, súdu. Zvolávali sme mítingy, informovali ľudí o tom, ako sa vládne a vyzývali sme ich, aby neboli ľahostajní. Veril som, že tí ľudia spoznajú, že väčšina z nás to nerobí z osobnej nenávisti, ale preto, lebo si chceme slobodne vybrať život spojený s hodnotami, ktorým veríme a byť za toto rozhodnutie zodpovední.
Tá druhá – duchovná rovina však znamená (napriek tomu, že to znie neskutočne pateticky): „Všetci ľudia sú bratia. Sme spojení niečím, čo nás presahuje.“ A najmä: v tejto rovine vládne absolútna láska - agapé, preto treba mať rád svojich priateľov i nepriateľov. Preto v duchovnej rovine treba mať rád aj tých, čo nás ohovárajú, aj bývalého primátora. A tu je liek. Tu je tajomstvo. Večer, tesne pred usnutím, keď sme najviac spojení s našim nevedomím, urobil som silnú vizualizáciu. V hlbokom sústredení som v čo najpresnejšej predstave úprimne objal toho, kto ma ohováral, alebo toho, kto ma urážal a ponižoval. Objímal som ho ako brata a želal mu veľa lásky. Na druhý deň bola moja myseľ čistá, nezaťažená a problémy boli preč. Je mi jedno, čo si o tom, kto myslí. Pre niekoho to môže byť absurdné, metafyzické, detinské. Pre ľudí, u ktorých prevládajú pudy, to môže mať sexuálny podtón. Pre mňa je to jedna z bežných praktík múdrosti starovekých civilizácií.
Naučil som sa prijať život taký, aký je. To, čo je pre mňa spojené s hodnotami, ktoré ma oslovujú, na tom sa rád zúčastňujem. To, čo ma neoslovuje a nezaujíma, na tom sa zúčastňovať nemusím. Bez toho, aby som hodnotil, čo je dobré a zlé. Naučil som sa tiež, že ak mi na niekom vadí jeho zlé / arogantné / agresívne správanie, je to aj preto, lebo to isté je skryté aj vo mne. Viem, že čím si svoju myseľ naplním, tým sa stanem. Ak budeme bdelí (čo je najťažšie), môžeme byť slobodní a pokojní, môžeme žiť podľa svojho svedomia a môžeme prežívať zázračnosť / lásku sveta bez podmienok. A mám pocit, že staré posolstvo je stále aktuálne: nebojte sa žiť tak, ako vám to hovorí vaše svedomie. Nech sa svet aj na hlavu postaví. Aj tak nič lepšie nemôžeme, ako v každej chvíli opýtať sa svojho rozumu a svojho svedomia, ako máme konať. A potom tak urobiť.
