ŽILINA. Koláž ako výtvarná technika sa objavila začiatkom 20. storočia vo Francúzsku v dielach prvých autorov kubizmu Braqua a Picassa, ktorí do svojich obrazov vlepovali fragmenty novín. Potom ju využívali futuristi i konštruktivisti, až sa postupne etablovala ako nezávislý umelecký, výtvarný prejav.
Autor koláží Emil Semanco, rodák z východoslovenskej obce Čertižné sa k výtvarnému umeniu nasmeroval v pedagogickom štúdiu v kombinácii s výtvarnou výchovou. Ako slovenčinár mal blízko k textu, a tak ho zlákala novinárska práca.
„Keď som pracoval ako novinár v časopisoch, kde bolo treba ilustrovať nejaké poviedky, kde bolo treba aj do nejakých reportáži priniesť umeleckú fotku, mnohokrát som si musel pomôcť kolážami," spomínal na svoje začiatky autor a dodal: „Vtedy boli koláže pragmatickou záležitosťou, čiže na doplnenie čohosi. Nemali ambíciu výstavnej kvality, ani umelecké posolstvo. Až neskôr, keď ma začala novinárčina unavovať, keď som si potreboval oddýchnuť od písania, utiekal som sa ku koláži a nachádzal som tak miesto na oddych, na relax."
Od roku 1982 pôsobí v Bratislave vo viacerých redakciách ústredných denníkov, časopisov i v Slovenskej televízii. Má za sebou rozsiahlu publicistickú, literárnu a výtvarnú tvorbu. Je autorom viacerých kníh poézie a literatúry faktu, laureátom Ceny Rudolfa Jašíka. V roku 2005 mu udelili v Medzinárodnú cenu Egona Erwina Kischa za obrazovo dokumentárnu publikáciu Najkrajší kút.
Keď sa stal členom Umeleckej besedy slovenskej, začal svoje koláže vystavovať. Svoju prvú výstavu otvoril ešte v Prešove pred tridsiatimi rokmi.
Mravenčia práca
Technika koláže umožňuje spájať veci zdanlivo nespojiteľné, narába s voľnými prvkami a skladá ich. Vo výtvarnom svete Emila Semanca má koláž dominantné miesto. „V autorových dielach sa stretávame s určitou dávkou irónie, humoru, zvádzania i násilia. Mágia imaginácie Emila Semaca je nesmierne široká. Ako skutočnú koláž si môžeme vyskladať pred očami trpezlivé detaily mravenčej práce výtvarníka - literáta, ktorého tvorivým nástrojom sú viac nožnice a lep, než štetec a farby," povedala kurátorka výstavy Darina Arce.
Sám autor sa vyjadril k svojim dielam: „Je v nich veľa biblických príbehov, veľa antiky, ktorá ožíva. Myslím si, že ani dnes to ešte nie sú vyprahnuté pahreby, že sa tam dá veľa nájsť. Tiež je veľa inšpirácií, ktoré človek nosí v sebe a chce ich pretaviť do výtvarnej podoby."
Kompozície majú posolstvo
„Koláž je literárna, naratívna technika. Ona sama o sebe začne rozprávať. Má svoj vlastný vnútorný život," vysvetľuje výtvarník. Autor sa snaží zachovať čistotu klasickej papierovej koláže. „Každý atribút je originál. Niekedy nanajvýš siahnem po nejakom inom prvku, ako je napríklad šnúrka, ale väčšinou je to čistá papierová koláž." Obrázky, ktoré používa vo svojich dielach, čerpá z rôznych časopisov.
Podľa slov Semanca je výtvarník človek, ktorý hľadá krásno, aby ho mohol sprostredkovať iným. Tým potvrdzuje múdrosť, že bez práce nie sú koláče, alebo v jeho prípade - bez práce nie sú koláže. „Chcem, aby na príjemcu pôsobili takou istou harmóniou a aj tak trochu drobnou provokáciou. Aby ten, kto sa na ne zadíva a pochopí ich zmysel, ostal trochu užasnutý."
Výstava Bez práce nie sú koláže bude verejnosti sprístupnená v Galérii Aura do konca mája.
