Pocity, ktoré ma napĺňajú pri počúvaní, čítaní a rozhovoroch o hospodársko-finančnej kríze v našom svete, sú veľmi ambivalentné a siahajú od úsmevu až po bolesť a spolucítenie. Je totiž iné počúvať o kríze z úst top manažéra nejakej banky, ktorej štát pomôže miliardovými dotáciami a pôžičkami, ako o jej dopade počuť z úst otca rodiny, ktorého práve prepustili z práce, pretože firma, ktorá ho zamestnávala, má nedostatok zákaziek a nie je schopná udržať všetkých zamestnancov.
A práve v tom vidím skutočnú krízu: v tejto nerovnováhe, v tom, že v našej spoločnosti existujú vedľa seba dva systémy. V jednom je najväčším problémom, že ekonomika nerastie takým tempom ako doteraz a v druhom vládne strach o holú existenciu. Táto trhlina v našom spoločenskom živote, o ktorej sa denne presviedčame aj v médiách, nám odhaľuje oveľa hlbšiu krízu, ako je tá ekonomicko-finančná.
Ak hovoríme o kríze, tak je to kríza spoločenská, kríza sociálnej spoluzodpovednosti. Žijeme v čase nepredstaviteľného individualizmu, ktorý prerastá do otvoreného egoizmu. Problém našej doby nie je stagnujúca ekonomika, ale individualistické zameranie nás moderných ľudí, ktoré ničí akékoľvek zväzky spolupatričnosti a spoluzodpovednosti.
Samozrejme, je individualizmus veľmi príťažlivý, pretože nám sľubuje slobodu a nezávislosť. Ak nás v minulosti určovala spolupatričnosť k rodine, obci, cirkvi, inštitúcii, dnes sa chceme určiť sami. Kľúč k totálnemu sebaurčeniu vidíme hlavne v materiálne, nezávislosti a sebestačnosti. Dnešný individualista žije podľa hesla: Ja, ja a ešte raz ja a ak to potrebujem, tak aj ty. A keď nie ty, tak ty.
Som však o tom presvedčený, že tento individualizmus a z neho prameniaca bezohľadnosť a nezáujem o druhého, nie je konečným a dlhodobým javom v spoločnosti. Celá spoločnosť, či už slovenská alebo európska
i každý z nás sa nachádza vo vývojovom procese. Naša spoločenská kríza je tiež jednou fázou tohto procesu. Záleží iba na nás, ako tento vývoj posunieme ďalej.
Rozhodne nám nepomôže dnes plakať nad starými dobrými časmi. Nesmieme si idealizovať minulosť, v ktorej človek žil pod absolútnou spoločenskou kontrolou. Človek musí byť rešpektovaný vo svojej jedinečnosti a autonómnosti, musí sa však od nej posunúť ďalej k spoluzodpovednosti za šťastný a plnohodnotný život iných. Lebo ak nás všetkých niečo spája a je nám spoločné, tak je to túžba po plnohodnotnom a šťastnom živote. Táto skutočnosť by sa mala stať základnou preambulou, ktorá by určovala naše vzájomné vzťahy. Utópia?
Možno je to utópia, možno jediné skutočné východisko a dlhodobé riešenie našej súčasnej krízy. A ako táto kríza nevznikla pred pol rokom, ale vyvíjala sa niekoľko desaťročí, možno storočí, nenájdeme jej riešenie hneď a ani za pol roka.
Bolo by veľkým omylom, keby sme čakali, že príde niekto, kto nám dá návod, ako túto krízu bezpečne prekonať. Pretože sa táto kríza týka nás všetkých, sme to my všetci, ktorí sa pričinia o jej prekonanie. Iba ak všetky riešenia vyjdú z nás a nebudú nám ordinované zvonka, budú to skutočné riešenia. A tieto riešenia potrebujú čas, lebo musia v nás dozrievať.
Nadácia Polis, v ktorej pôsobí projektový tím pracujúci do októbra 2008 pod záštitou Nadácie 21. storočia, chce poskytnúť priestor na širokú spoločenskú diskusiu. To, čo v našej spoločnosti chýba, je dialóg a o ten sa chceme usilovať a k nemu vás pozývame. V nedeľu 22. marca 2009 o 16.00 hodine v bývalých priestoroch Nadácie 21. storočie na Mariánskom námestí 31 v Žiline sa chceme s vami a s renomovanými hosťami zamýšľať nad východiskami a riešeniami našej súčasnej spoločenskej krízy.
Autor: Juraj Bohyník, kňaz, teológ
