„Čo chcete, aby tam boli maďarské?", bola jedna z jej prvých viet. Hoci to nemyslela zle, vzkypela vo mne zlosť, lebo podobné príhody a protimaďarské nálady zažívam medzi ľuďmi čakajúcimi na vlak do Rajca celkom pravidelne. Zažili sme si už aj priame obvinenia, že nás na Stanici financujú Maďari, Američania, Židia a ktoviekto ešte. Priznávam, boli aj také prípady - ideálnym príkladom maďarsko-americko-židovskej filantropie je George Soros, budeme naňho v treťom sektore ešte dlho v dobrom spomínať.
S pani, kým čakala na vlak, sme si na dva dni po sebe nakoniec celkom dobre vyrozprávali naše stanoviská. Zistil som, že živého Maďara nepozná, ale pamätá si, ako jej rodičia či starí rodičia trpeli pod maďarskou nadvládou. Nakoniec (verím) uznala, že nebezpečenstvo z juhu už nehrozí a že by sme sa konečne (aj my tu zo severu, 200 km vzdialeného od južnej hranice) mohli s našimi susedmi pobratať. A nielen s nimi, i s Poliakmi a Čechmi. Možno k tomu prispeje aj nová nákupná horúčka, ktorá sa začala po páde okolitých mien (či umelom držaní eura nad jeho skutočnou hodnotou). Slovač cestuje najradšej na trhy a vracia sa s dobrým pocitom, koľko sme ušetrili. Voľný obchod je možno najúčinnejším mierotvorným nástrojom, aj na počiatku Európskej únie boli obchodné dohody.
Ďalším „zážitkom" posledného týždňa bola návšteva Cudzineckej polície v Žiline. Na Stanicu prišla v rámci dobrovoľníckeho programu EÚ na sedem mesiacov mladá Turkyňa. V Istanbule už navštívila náš konzulát, ktorý ju pripravil o 120 eur. Možno aj celkom zbytočne, pretože jediná podstatná informácia bola, že na sedem mesiacov nemôže dostať víza, na to musí ísť po príchode do Žiliny na cudzineckú políciu, kde požiada o prechodný pobyt.
Prvým zážitkom je miesto samo - v areáli kasární, za vrátnicou a niekoľkými mrežami, v atmosfére ako spred 20 rokov sa medzi štósmi papierov na starých stoloch preberajú povolenia na pobyt na Slovensku. Asi je cieľom cudzincov odradiť hneď v prijímacej hale. Samozrejme, na cudzineckej polícii sa komunikuje len v slovenčine. Všetky tlačivá, ktoré cudzinci vypisujú, sú takisto len v našom jazyku. Kto tu chce žiť, študovať, pracovať, má sa ho asi naučiť vopred. Situácia, v ktorej na dvoch mladých cudzincov, ktorí boli v rade pred nami, policajtka so zvýšeným hlasom (asi kvôli zrozumiteľnosti) kričí: „Ty zaplatíš 4 eurá a ty 6 eur!", bola zahanbujúca. Nielen pre tých dvoch, ktorí nerozumeli ani slovo, ale aj pre nás ostatných, ktorí sme „svojich" cudzincov sprevádzali ako prekladatelia.
Status dobrovoľníka (nehovoriac o zahraničnom), samozrejme, naša legislatíva nepozná a tak naša mladá Turkyňa, podstupuje proces rovnaký ako keby tu chcela pracovať či študovať (s dôrazom na to, aby sa tu náhodou nerozhodla zostať či zneužiť náš sociálny systém). S rozdielom, že nikto netuší, aké papiere má vlastne doložiť a kto ich má vystaviť. Na potvrdenie z národnej agentúry dobrovoľníckeho EÚ programu sa policajt díval nedôveryhodne s odkazom, či by potvrdenie nemalo vystaviť nejaké „príslušné" ministerstvo. Takisto zdravotné poistenie, ktoré majú dobrovoľníci z Bruselu, navrhoval nahradiť potvrdením „nejakej slovenskej" poisťovne. Nakoniec ale súhlasil, že papiere, ktoré sme doniesli, preberie a nechá rozhodnutie na svojich nadriadených.
Keď si predstavím, že podobnú tortúru absolvuje okrem mladých študentov či imigrantov z východu aj každý zo zahraničných podnikateľov, ktorí tu prišli so svojimi fabrikami, nečudujem sa, že sa rodiny kórejských manažérov nakoniec rozhodli bývať vo Viedni.
Tak je to tu s našincami a cudzincami. Niekedy sa mi zdá, že cudzincov u nás pribúda nielen zo zahraničia, ale rodia sa aj medzi nami - našincami. Bojím sa, či podobnou premenou neprechádzam i ja sám a moji priatelia, keď ma dokážu naštvať obyčajné slovenské zástavy. Nedávno som (hádam už po štvrtýkrát) pozeral starší film Martina Šulíka Orbis Pictus. Teším sa v ňom najviac na celkom výstižnú vetu starej babky: „Býva sa tu dobre, ale žiť sa tu nedá."
Autor: Marek Adamov (autor je riaditeľ kultúrneho centra Stanica Žilina - Záriečie)
