Chcel som pôvodne pripraviť článok - tak ako vždy doteraz - z prostredia mne blízkemu, zo stavebníctva. No udalosť zo soboty, tragédia lyžiarskeho autobusu v Polomke, ma primäla zamyslieť sa nad všetkým, čo je okolo nás, nad motívmi, čo nás poháňajú dopredu a nad zmyslom našich konaní.
Bližšie k sebe máme vo sviatočné dni a tie každý z nás prežíva v spoločnosti blízkych a priateľov. Ale mávame k sebe blízko aj vtedy, keď sa stane niečo tragické. Sviatočné chvíle vieme dopredu, kedy prídu, tie tragické nie, prídu nečakane. Vo sviatočných chvíľach máme k sebe blízko a to, čo nás privádza k sebe bližšie, je priateľstvo, spomienky, láska... V tragických chvíľach nás spája spolupatričnosť, súcit, bolesť... Aj v týchto dňoch vidíme, že práve táto spolupatričnosť privádza k sebe rôznych ľudí, ktorí sa snažia riešiť zložité situácie najlepšie ako vedia a nevytĺkajú zo všetkého a za každú cenu body pre vlastný prospech, ale hľadajú konštruktívne riešenia. Otupuje sa ostrie ich názorovej a profesijnej komunikácie, sú si na určitý čas blízki. Dokedy to však vydrží?
Nakoniec sa predsa len nájde niekto, kto to bude chcieť zneužiť pre vlastné ciele. No a potom sa opäť začnú stavať barikády a nebudeme vidieť záujem týchto ľudí spoločne riešiť zložité situácie, ale každý z nich sa nás bude snažiť presvedčiť o svojej pravde a „najzložitejšou" situáciou, ktorú budú riešiť naše médiá bude to, ktorá celebrita s kým kde bola, čo robila, s kým spala...
A vtedy aj my strácame prehľad a súdnosť, myslíme si, že nie je nič dôležitejšie ako to, čo píše bulvárna tlač a o čom nás dennodenne presviedčajú médiá. Prečo je to tak? Prečo nedokážeme mať k sebe blízko stále tak, ako by bol každý deň sviatok? Prečo je to tak, že iba spoločná bolesť nás spája? Veď zabudnime už konečne na to, aké ma kto rozdielne názory a vyberajme a posudzujme ľudí podľa toho, kto je aký človek, aký má charakter a aké sú výsledky jeho práce!
Neriešme ako bytostnú otázku, čo ten alebo onen človek povedal, ale všímajme si, čo urobil a ako to urobil. Veď nie nadarmo sa hovorí: „Slová sa hovoria, chlieb sa je". Všímajme si prácu ľudí a jej výsledky, učme sa jeden od druhého, ako byť lepším. To bude najlepší stimul na naše ďalšie konania. Nie je dôležité si všímať prázdne slová, ktoré sa môžu meniť ako stuha vo vetre, a ktorým môžeme ľahko podľahnúť, no ťažko sa budeme potom pozerať pravde do očí.
Snažme sa byť k sebe milší a prejavujme si vzájomnú spolupatričnosť každým našim dňom, každým našim konaním. Potom bude pre nás každý deň sviatkom a budeme si bližší.
Autor: Jozef Štrba, stavebný odborník
