A predpovede o zlepšení nehovoria. A nikto ma už nepresvedčí, že to tak nie je. Čítal som to na internetovej stránke istého nemenovaného slovenského denníka. Seriózneho, nie bulváru. Takže na tom asi niečo bude. Človek by si rád zanadával. To je v r.... Konečne tu máme pár rokov nepretržitý rast, ako krajina sme vraj pekne zbohatli a teraz toto. Najlepšie obdobie údajne máme za sebou. A nikto nevie povedať, či na pár mesiacov, alebo nebodaj rokov. Keby sme si to zavinili aspoň my sami. Človek by mohol byť v tej nespokojnosti adresnejší.
Naša vláda to má v posledných dňoch ťažké. Len som si nie celkom istý, či pozná skutočný recept. Ak sa trošku zaoberáte súčasnou situáciou a brázdite internet, pričom sledujete vyjadrenia zahraničných či domácich odborníkov (podotýkam odborníkov, nie politikov) je vám jasné, že názorov ako tento "pruser" riešiť je viac než dosť a ľahko sa je v nich stratiť. No, nie je našej vláde čo závidieť. Ale na to sú tam.
Znepokojivý Rafaj
Musím sa čitateľovi k niečomu priznať i keď to nie vzhľadom na moju politickú orientáciu až také tajomstvo. Nemusím túto vládu, nevolil som ich, nestotožňujem sa s ich videním sveta a podozrievam ich so všelijakých nepekných vecí. Na druhej strane treba uznať, že sa snaží. „Bodaj by nie, veď im ide o krk", povedal by našinec. Toto neviem, ale viem, že blízka budúcnosť ukáže, či za snahou súčasných slovenských James Bondov bola úprimná vôľa zmierniť dopady nastupujúcej krízy na radového občana, alebo len riešiť vlastné problémy a problémy svojich „blízkych", udržať preferencie a vytĺcť politický kapitál v zmysle posilnenia úlohu štátu a tým aj vlastnej moci.
Preto ma dosť znepokojil posledný návrh z vládneho prostredia, ktorý zaznel z úst poslanca SNS Rafaja v diskusnej relácii SRo Sobotné dialógy. Vraj by viac zdrojov do domácej ekonomiky mohlo prísť od súkromných dôchodkových správcovských spoločností. Dotyčný pán už povedal všeličo, toto však považujem za zlatý vrchol. To chce siahnuť na naše peniaze? Ak pán poslanec vie, že to nie sú peniaze DSS, ale naše vlastné úspory, ktoré sme tam na základe vlastného rozhodnutia vložili, tak naozaj neviem (ako by povedala moja dcéra) o čom točí. Alebo, že by išlo naozaj o jedno z plánovaných protikrízových opatrení?
Ako poslanca nášho mesta, ktorý je predsa len trochu viac v obraze, ma znepokojuje aj avizovaný dopad krízy na mestské financie. V prípade, že sa krízový scenár naplní, samospráva na Slovensku bude mať veľké starosti. Pre Žilinu to znamená v situácii jej vysokej zadĺženosti menej peňazí, ktoré potrebuje na realizáciu opatrení v oblasti dopravy a parkovania, čistoty a zelene, rekonštrukcie a výstavby športovísk, zvierací útulok... V horšom variante sa môže stať, že momentálne problémy budú o pár mesiacov úplne nepodstatné. Určite by v tejto situácii pomohlo zlepšené čerpanie eurofondov. Na mieste je však anketová otázka, či si myslíte, že tých niekoľko miliárd eur začne vláda pod vplyvom krízy a v snahe ju efektívne riešiť, rozdeľovať inak, bez náznakov klientelizmu a korupcie a že už, napríklad, nezažijeme ďalšie zverejnenie výzvy na nástenke za dverami ministerstva.
A čo my? Ako sa vysporiadame so súčasnou situáciou my sami? Koniec-koncov predovšetkým ide o nás a dôsledky terajšieho stavu budeme znášať predovšetkým my, radoví občania. Znamená pád ekonomiky nutne to, že sa budeme mať niekoľko rokov horšie? Asi áno.
Kríza hodnotová
Už si zvykáme, že firmy sa už o nás nebijú, ale naopak - o robotu prichádzajú ďalší a ďalší „nevinní". Začíname byť rozumnejší aj pri rozhodovaní, na čo a koľko po novom míňať.
Hoci sme si už zvykli na plné chladničky, azda nám pritom ostala aj schopnosť prežiť mimo časov hojnosti. Do popredia sa dostáva hádam nie úplne zabudnutá striedmosť.
Ako povedal jeden môj kamarát, to čo nám hrozí, nie je len výsledok krízy finančnej, ale v prvom rade krízy hodnotovej. O hodnotách zabudla hovoriť Dzurindova vláda a nehovorí o nej ani táto. A prestali sme
o nich vo vidine zlatého teľaťa hovoriť aj my sami.
Tak teda, ako sa postavíme k nastávajúcim problémom? Zostane nám úsmev na tvári, keď aj v časoch hojnosti, ktoré pomaly končia, sme sa viac mračili a nadávali na všetko a všetkých? Vzdáme sa pohodlia, budeme jazdiť do roboty na bicykli, premiestňovať sa po meste viac pešo, prestaneme vytvárať umelé skládky a robiť z nášho mesta jeden veľký chliev? Nebudeme sa prejedať, budeme ignorovať obchody s predraženým tovarom, viac šetriť s vodou a energiou? Vráti nás terajšia kríza na zem a to nielen v striedmosti a v rozumnej miere konzumu? Vráti sa nám úcta k základným hodnotám, k vlastnej práci, úcta k práci podnikateľov a úcta podnikateľov k zamestnancom? Začneme viac čítať, rozmýšľať, vzdáme sa pohodlnosti v myslení i konaní? Začneme si viac vážiť svoje zdravie, začne sa rodiť viac detí, budeme k sebe tolerantnejší napriek rozdielom
v pohlaví, rase a vierovyznaní? Prestaneme sa stále za niečím hnať a nájdeme si viac času na seba a svojich blízkych? Budeme viac chcieť byť ako mať? Vezmeme iniciatívu do vlastných rúk, alebo budeme čakať na spasiteľa? A zostaneme takí, aj keď kríza pominie?
Pozerám von oknom. Je neskorý večer a vonku krásne sneží. Som rád, že sa zima ešte nevzdáva a rozhodla sa ukázať ešte raz svoju krajšiu tvár. Pozerám von oknom, sledujem vločky pomaly padajúce k zemi a rozmýšľam, či je dôvod na obavy a prehnaný pesimizmus. Myslím na odkaz pána Stuchla, autora nadčasového a geniálneho územného plánu Žiliny nám Žilinčanom. Z plánu vďaka predošlému primátorovi zostalo len torzo a napriek tomu, že by mohol zanevrieť, pri preberaní ocenenia najvýznamnejším osobnostiam nášho mesta sediacim v sále odporučil, aby sme sa viac na seba usmievali. Čo k tomu dodať? Skúsme teda prijať terajšie problémy a začať odznova. Napríklad s úsmevom.
Autor: Peter Fiabáne, poslenec MZ v Žiline
