Vlastne to pokladám za úspech svojho nového plánu - dokázať tak vypnúť, že jediné, čo si pamätám, je domáca adresa a pondelok ako dátum, kedy mám ísť zase do práce. Tak spokojne som sa dnes cítil, skoro 2000 metrov nad morom, v oblakoch pod hrebeňom Západných Tatier.
Schádzali sme poobede dole zo Žiarskej chaty, tešiac sa z výletu a dobrého zjazdu v prašane. Zrazu sme prišli k signálu a mobil začal pískať. Kto všetko mi volal, v nedeľu... napr. šéfredaktor MY Žilinských novín, pre ktorého je každá nedeľa, bohužiaľ, riadnym pracovným dňom. Radí mi, že ak nešoférujem, mám začať písať už po ceste domov. Mohol som písať tak akurát na zahmlené okno auta, ale aspoň som sa pokúsil. O záznam cesty domov, do Žiliny.
Hneď na úvod nás niekoľko áut predbehlo naozaj nebezpečne. Zľava, ...ale aj sprava po krajnici. Vraciame sa do civilizácie, treba spozornieť. Veľká tabuľa s nápisom „Na predaj“, ktorá sa snaží predať byty v Liptovskom Mikuláši. Pod oknom získate niekoľko stoviek parkovacích miest miestneho nákupného centra, vrátane výhľadu na jeho svietiaci nápis. Snáď majú byty výhľad aj na druhú stranu, odtiaľ sa my práve vraciame a je šťastie pre každého, kto má na Tatry aspoň výhľad.
Bez diaľničnej známky obchádzame Liptovskú Maru po lokálnych cestách. V strede poľa za v blate pod odchádzajúcim snehom sa nás snaží zlákať jeden z ďalších novodobých slovenských zázrakov - Tatralandia. Tobogany všetkých farieb, westernové mestečko podivným názvom, to všetko obložené ďalšími tisíckami parkovacích plôch. Spomínam na leto, kedy sme išli tiež okolo a prišlo mi zle, rovnako ako dnes.
O kúsok ďalej je Bešeňová. Opäť s vodou ako jedinou neodškriepiteľnou výhodou. S príšerným dizajnom, plným reklamných sloganov a lacného farebného (luxusne sa tváriaceho) nevkusu v interiéri aj celej obci. Máme šťastie na podnikateľov a agilné obce, ktoré dokážu z niečoho tak potenciálneho, vyťažiť akurát peniaze. Znetvorená krajina im to odpustí, pretože jej obyvatelia majú podobný (ne)vkus na svojich fasádach.
Kamarát - šofér mi hovorí, že v Ružomberku je zlý vzduch. Pravda je, že dominantami tohto mesta sú vysoké dymiace komíny. V Žiline je to horšie, oponujem, opierajúc sa o výsledky akéhosi výskumu, ktorý moje rodné mesto zaradil na tretie miesto v mestách s najhoršou kvalitou ovzdušia. Takže ten zápach v Ružomberku je vlastne úplne v pohode, spokojne neverím kamarátovým aj svojím zmyslom.
Šťastie, že po chvíli trochu prispím a uniká mi časť cesty až po Strečno, kde sa dozvedám, že Žilinský samosprávny kraj na hrad (rovnako ako na všetky ostatné kultúrne pamiatky) umiestnil slovenské zástavy. Zdanlivo neškodná informácia ma vytáča, pretože si uvedomím, ako sa podobné drobnosti zaraďujú do série nezmyselných nacionalistických a patriotických manifestácií. Ľud asi potrebuje vidieť, že zástavy máme vztýčené, hoci ruky a iné veci nám visia smutno dole.
Vchádzame do mojej obľúbenej galérie „Na vchode a východe“, 10 kilometrov billboardov medzi Strečnom a Žilinou je našťastie väčšinou ponorených v tme, a tak si predstavujem, že tie obdĺžniky sú vlastne malé domčeky, kde sa ľudia chystajú k večeri. Tak ako na Žiarskej chate, z ktorej chvalabohu vidno len na Tatry a somariny, ktorými tu my dole žijeme, sú v neviditeľnej hĺbke.
Autor: Marek Adamov (autor je riaditeľ kultúrneho centra Žilina - Záriečie)
