Článok pokračuje pod video reklamou
Prvý biskup Žilinskej diecézy, mons. Tomáš Galis sa pred vianočnými sviatkami prihovára čitateľom MY Žilinských novín. V týchto dňoch sa častejšie ako inokedy stretávajú celé rodiny. Navštevujeme svojich blízkych, aby sme si obnovili spolupatričnosť a upevnili príbuzenské a rodinné vzťahy.
Rozprávame sa o našich rodinných radostiach a starostiach, nezriedka zabočíme aj k otázkam o spoločenskom živote či náboženstve. Vianoce sú časom výborných príležitostí, kedy sa celkom prirodzeným spôsobom môžeme presvedčiť o svojej viere, nekonfrontačne sa pýtať a hľadať odpovede, alebo len tak pozerať na jasle v maštaľke a nechať na seba vplývať tú úžasnú tajomnú až dojemnú atmosféru. Na každé Vianoce sa v nás určite čosi pohne – lenže len čo nastúpime do kolotoča pracovných povinností, akosi to vyprchá...
Stalo sa módou poznať vlastný rodokmeň. Poznať, ako sa volali naši príbuzní, odkiaľ pochádzali, čo v živote dosiahli, ako vlastne žili. V rodokmeni sa často hľadá nejaká významná osobnosť – aby sme sa mohli hrdiť tým, že sme jeho nasledovníci. Poznať vlastný rodokmeň predstavuje snahu človeka hľadať svoje korene, poznať súvislosti svojho života, hľadať, čo nás vlastne spája s minulosťou a čo z rodu pretrvá aj do budúcnosti.
Aj Ježiš Kristus mal svoj rodokmeň. Dočítame sa o ňom v prvých riadkoch Matúšovho evanjelia. Keď sa narodilo malé dieťa Ježiš, zaradilo sa do zástupu svojich predkov. V jeho rodokmeni stojí na počiatku patriarcha Abrahám, môžeme tu vidieť aj kráľov Dávida a Šalamúna. Ale v Ježišovom rodokmeni sa nachádzajú aj ľudia, o ktorých buď toho veľa nevieme, alebo ak aj niečo vieme, tak to nie je veľmi lichotivé... Niečim sa však Ježiš principiálne odlišoval od svojich príbuzných – kolovala v ňom síce ich krv, ale bol to Boží Syn.
V ňom sa naplnili očakávania všetkých rodín Izraela, v ňom sa naplnili očakávania celých dejín. Aj tých na-šich, aj tých mojich dejín. Čo to pre nás znamená? Bolo by dobré nezabúdať na svoje kresťanské korene, nehodnotiť a neposudzovať svojich príbuzných, poznať súvislosti svojho života viery, nebáť sa hovoriť svojim deťom o malom Ježišovi a ísť s nimi do kostola – lebo je to súčasť vašich dejín rodiny, lebo je to vaše osobné presvedčenie. Ak by sa tak nestalo, Vianoce by zostali len jedným zo sviatkov, akých máme počas roka dosť.
A Vianoce sú predsa čímsi výnimočné. Nebojme sa priznať a odvolať sa na významnú osobnosť, ktorú poznáme, a s ktorou sme spriaznení: je to živý Boh v malom dieťati. Milí čitatelia týždenníka MY Žilinské noviny, nech sa Božia Láska rodí v našich srdciach každým dňom v novom roku 2009. To Vám žičím a vyprosujem.
