Pondelok, 21. október, 2019 | Meniny má Uršuľa

Ján Košturiak: Medicína nie je zamestnanie, to je umenie

O niekoľko mesiacov oslávi päťdesiat rokov v službách žilinského zdravotníctva. Dnes praktický lekár, začal ordinovať v roku 1960.

Ján Košturiak.Ján Košturiak.(Zdroj: LADISLAV KAVECKÝ)

ŽILINA. Desať rokov pracoval ako riaditeľ žilinskej nemocnice. Narodil sa ešte v Prahe. Rodičia sa potom vrátili späť do rodného kraja a bývali vo Varíne. Tam si našiel aj manželku. Dnes mu už na vysoké školy chodia vnúčatá. Vo svojom obvode má ešte aj v sedemdesiatke viac ako dvetisíc pacientov. Ján Košturiak (72).

Kedy ste v Žiline začínali?

V roku 1960 som po promócii začínal v Kunerade, kde bola liečebňa tuberkulózy pre mladistvých. Moja prvá cesta smerovala teda tam a musím povedať, že bola dosť tŕnistá. Práve tam menili primára a kolegyňa, ktorá tam dlhodobo pracovala, mala zlomenú nohu. Mali tam okolo 150 pacientov a priznám sa, že som toho o tuberkulóze veľa nevedel, aj keď som práve skončil medicínu. Hlavne sa tam robili kontroly RTG, teda pre mňa ešte viac cesta zarúbaná. Nakoniec som si zvykol a po nejakej dobe som prešiel na infekčné oddelenie do Žiliny. Odtiaľ na úrazové a chirurgické oddelenie, potom prišla základná vojenská služba. Po návrate som, vzhľadom na nedostatok lekárov v teréne, nastúpil ako obvodný lekár do Rosiny.

Článok pokračuje pod video reklamou

Koľko mesiacov prešlo medzi ukončením školy a nástupom na vojenčinu?

V júli som v Žiline nastúpil a 1. apríla nasledujúci rok som išiel na vojnu. Medzi rôznymi oddeleniami som teda takto pendloval necelý rok. Kolovať po všetkých oddeleniach bolo vtedy povinné, pripravovali nás tak na atestáciu z interného. Vtedy boli základné atestácie interná, chirurgia, gynekológia. Dnes ich je oveľa viac. Až potom nastupovali tie nadstavbové, špecializačné atestácie.

kosturiak1.jpg

Ako by ste porovnali nemocnicu v časoch, keď ste začínali a dnes?

To sa dá len ťažko porovnávať. Sú to priepastné rozdiely. V roku 1960 bola nemocnica, čo sa týka priestorov, personálu, či úrovne vzdelávania, úplne niekde inde. Štúdium bolo vtedy oveľa jednoduchšie ako je dnes, pretože poznatky pribúdajú veľmi rýchlo. Medicína však nie je zamestnanie, to je povolanie. Ba nazval by som to dokonca až umením. Lekár by mal mať taký šiesty zmysel, intuíciu. Aj v čase, keď som približne desať rokov pracoval ako riaditeľ nemocnice, keď som vítal nových absolventov fakulty, či zdravotníckych škôl, vždy som im zdôrazňoval, že ukončenie univerzitného štúdia je len nepatrným úvodom do celoživotného štúdia medicíny.

Takže máte stále pocit, že študujete?

Samozrejme. A často sa dostávam do rozporu s mojim vnukom, ktorý chodí na gymnázium. Stále mu zdôrazňujem, že raz dospeje do veku, kedy ho nebudú nútiť, aby študoval, ale že tú potrebu bude cítiť sám. Samozrejme, treba na to dozrieť.

Máte pocit, že z neho bude lekár?

Nie, nemá k tomu sklony. Nikto v rodine nemal akosi sklony k tomu, aby pokračoval v mojich šľapajach. Skôr sú to technicky zamerané typy. Syn je inžinier, dcéra rovnako, ďalšia dcéra pracuje ako učiteľka. K medicíne ich to neťahalo a ani sa nedivím. Záujem o štúdium medicíny, podľa mňa už dnes nie je taký veľký, ako bol kedysi. Je to aj kus sebaobetovania a odriekania.

Záujem o štúdium medicíny za posledné roky aj trochu klesá.

Mladí dnes chcú byť právnici, ekonómovia. Zdá sa to hádam menej náročné a atraktívnejšie. Hlavne po finančnej stránke. Doba je dnes, bohužiaľ, zameraná týmto smerom.

Kedy a kde ste sa narodili?

Narodil som sa v roku 1936 v Prahe ako dieťa Slovákov. Otec tam pracoval ako železničný robotník a mama bola sezónne zamestnaná na rôznych veľkostatkoch. Rodičia pochádzali z tohto kraja, z Hornej Tižiny. Ešte dnes tam je, myslím, osada Košturovia, zrejme tam už veľa ľudí nežije. Na Slovensko sme sa vrátili z Prahy pomerne rýchlo, pretože prišlo k rozpadu Československej republiky. Otec dostal podmienku, že na železnici môže zostať pracovať, len ak príjme české občianstvo. To samozrejme odmietol a vrátili sme sa na Slovensko. Kúpili rodinný dom vo Varíne, tam som chodil aj na základnú školu. Gymnaziálne štúdium som absolvoval v Žiline, vysokoškolské na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Tam som už počas štúdia robil ako pomocný asistent s perspektívou, že tam zostanem pracovať. Tak si ma tam vychovávali. Potom do toho však prišla manželka a tá sa sťahovať odmietla. Nechcelo sa jej tak veľmi ďaleko od rodičov. Potom som mal ísť pracovať do Rajeckých Teplíc, tam však bola v tom roku povodeň. Dostal som ponuku aj s bytom z Prievidze, z rovnakého dôvodu sme zostali v Žiline. Ani trošku však neľutujem.

Lekárom sa človek často túži stať od ranného detstva. Bolo to tak aj u vás?

Nie. Priznám sa, že to bolo skôr želanie môjho otca, ktorý sa priatelil s vtedajším odvodným lekárom v Terchovskej doline, doktorom Kostolným, ktorý mal sídlo vo Varíne. Neskôr bol mojím veľkým vzorom. Mal som naozaj šťastie, že v čase, keď som začínal, boli v Žiline vynikajúci lekári. Aj na oddeleniach ako primári, alebo aj v teréne ako praktickí lekári.

kosturiak2.jpg

Ako sa dajú porovnať lekári v roku 1960 a dnes?

Myslím si, že to zostalo rovnaké. Pomery vzdelanosti a ľudskosti sa oddeliť nedajú. Ako dvadsaťštyriročný som mal vtedy svoje vzory. Bol to môj pohľad mladého, začínajúceho lekára, ktorý si vytipuje určité osobnosti. V mojej dnešnej situácií sedemdesiatročného lekára je to už len ťažko možné. Mal som vtedy šťastie, že som stretol veľmi schopných lekárov.

Vo futbale platí, že od starších, skúsených hráčov, sa dá veľa naučiť. Platí to tak aj medicíne?

Samozrejme, ako som už povedal. Ukončenie štúdia je len nepatrný základ celoživotného štúdia. A to nespočíva len v sedení nad knižkami, novinkami, časopismi. Rovnako sú to aj osobné stretnutia so staršími kolegami, lekármi, ktorí vždy majú čo povedať. Bolo vtedy zaužívané pravidelné stretávanie sa, či už cez prevádzkové porady, kde sa dávali pokyny na bežnú pracovnú činnosť a vždy boli spojené aj s určitým návodom, ako pracovať. Je pravda, že vtedy sme na to boli odkázaní. Nebol taký obrovský prílev materiálov, ako je dnes. Pokrok ide úžasným tempom. Ak by som išiel na dva týždne na dovolenku, tak mám potom čo dobiehať. Či už štúdium materiálov, nové lieky, naozaj sa to nedá porovnať. Povaha zamestnania vôbec.

Ako sa za tie roky vyvíjajú choroby?

V roku 1960 boli z môjho pohľadu hlavným problémom napríklad reumatické ochorenia srdca, angíny a následné komplikácie. Vďaka tomu padli za obeť vagóny zubov a mandlí, pretože tie boli zdrojom infekcie. Reumatické choroby nepostihovali len pohybový aparát, ale aj srdcový aparát s ťažkými následkami. Dnes sa s takýmito ochoreniami vôbec nestretnete. Úplne sa z medicíny stratili.

Čím to je?

Je to aj tým, že sa lieči modernejším spôsobom. Dostupné antibiotiká, napríklad penicilín, sa počas vojnových rokov platili zlatom. Bol ich absolútny nedostatok, dovážali sa zo Spojených štátov amerických. Všeobecne sú dnes lieky dostupné. Začalo sa jednoducho modernejšie liečiť. Problémom v minulosti boli hlavne infekčné ochorenia. Dnes sa už nestretnete s čiernym kašľom, veľmi zriedkavé sú osýpky. Bežné sú síce kiahne, ale to je pomerne ľahké ochorenie. Keď už dnes hrozia ľudom nejaké infekcie, tak sú to hlavne civilizačné, hnačkové ochorenia, alebo prenášané kliešťom.

Sú Žilinčania chorí? Dá sa to nejako porovnať s ostatnými oblasťami?

Nemyslím si, že by Žilina bola nejakou výnimkou, oproti ostatným regiónom v žiadnom prípade. A to aj napriek tomu, že žilinské prostredie nie je celkom najzdravšie.

Prečo?

Je to uzavretá kotlina. Málo vetraná. Napríklad vynikajúca, zdravá kotlina je martinská. Tam je jednoducho v jednom kuse prievan. My sme tu medzi horami, v krásnom prostredí, ale plnom exhalátov, ktoré tu vznikajú vo výrobných podnikoch. Je tu sútok troch riek, hmlisté počasie, to všetko má vplyv na zdravie. Nedá sa však povedať, že by tu bol zvýraznený výskyt astmy, alebo niečo také.

Je mestské prostredie pre život stále horšie?

Naopak, zlepšuje sa. Keď si predstavíte, napríklad, problém rómskych obyvateľov. Zoberte si v akom prostredí žijú na východe, bez akejkoľvek hygieny, nevedia po slovensky. Žilinskí Rómovia, v porovnaní s nimi, to je jednoducho bezproblémový kontakt.

Vráťme sa späť k vám. Hovorili ste, že ste pár mesiacov po škole išli na vojnu. Na dva roky?

Pôvodne som mal byť na vojne pol roka. Už počas štúdia sme mali vojenskú prípravu štyri roky s dvoma mesačnými sústredeniami počas prázdnin. Nastúpil som do oblasti Karlových Varov a bol som zadelený do elitnej jednotky, k prieskumnej rote. Z oblasti Žiliny a Martina nás tam bolo asi 15 a pri výbere hľadali najskôr člena strany. To bola vtedy dôležitá vec. Samozrejme nikto medzi nami v strane nebol, tak potom skúmali telesné fondy. Ja som bol zhodou okolností držiteľom akejsi výkonnostnej triedy v behu na tisícpäťsto metrov a to rozhodlo. V jednotke bol povinný paravýcvik, rôzne záškodnícke činnosti. Tam som mal byť pol roka. Potom však prišla slávna éra Chruščova, kubánska kríza, berlínsky múr. Po pol roku všetkých vojakov, ktorým končila služba pustili, ale lekárov si zadržali a naplnili sa bojové počty. Za normálnych okolností bola divízia sedemtisícová, bola to vtedy vlastne mobilizácia a počet vzrástol na 15-tisíc. Na ošetrovni, kde som bol pôvodne sám, nás bolo potom sedemnásť, vrátane zverolekára. Bola to taká príprava na vojnu, zlá situácia.

Na vojne ste boli len ako lekár, či ste skúsili aj trošku z toho bojového života?

Veľmi nie. Pamätám si na prvý výjazd, keď ma odvolali zo sústredenia v Karlových Varoch a bol som v poltopánkach. Prišiel šéf prieskumu našej divízie a pozeral na mňa so slovami: „Vy ste kto?" Pýtal sa kde mám pištoľ, kde mám obuv. Ja som takéto veci nemal vôbec vyfasované. Mne sa o pištoli ani nesnívalo. Nakoniec som bol na vojne deväť mesiacov.

kosturiak4.jpg

Vrátili ste sa potom späť do Žiliny?

Áno, začal som pracovať na obvode. Bývalý šéf polikliniky, doktor Kontúr, si nás zavolal a ja som to nakoniec uvítal. Už sme mali jedno dieťa a nemali sme kde bývať. V Rosine bol v zdravotnom stredisku k dispozícií byt, tak sme išli tam. Bol som za to vďačný aj obecnému úradu, že máme vlastný byt.

Ako váš život pokračoval ďalej?

V sedemdesiatom roku bolo treba obsadiť miesto okresného posudkového lekára v Žiline. Tak ma tam posadili. Bola tu katastrofálna situácia čo sa týka pracovnej neschopnosti. Veľmi sa v dobe socializmu zneužívala. Boli určité pracovné kategórie, ktorým viac vyhovovalo byť na maródke, ako v práci. Dávky boli často vyššie. Napríklad, v obchodoch mali často počas Vianoc vysoké príjmy, potom však prišli obdobia, keď zasa menšie. Nemocenské sa však vypočítavalo z celoročného príjmu. Bolo treba na to len prísť. Žilinský okres sa vtedy pohyboval na chvoste v pracovnej neschopnosti v Banskobystrickom kraji. Neurobil som nič zložité, len som oprášil predpisy, ktoré inde normálne platili a pripomenul som ich kolegom. Zaviedol som len to, čo už inde fungovalo a naraz sme patrili medzi najlepších. Pre mňa to bol odrazový mostík do funkcie riaditeľa žilinskej nemocnice, v ktorej som zotrval desať rokov. Začal som v roku 1979 a skončilo sa to nástupom novej éry v roku 1989. Došlo k výrazným personálnym zmenám. Odvolali riaditeľa OÚNZ a mňa poprosili, aby som do tej funkcie nastúpil. Tak som to robil asi pol roka, až do ďalších volieb.

V službe ste prežili aj príchod sovietskych vojsk?

Presne si na august 1968, kedy sem prišli, pamätám. Mali sme s vojakmi konflikt na Veľkej okružnej. Mal som vtedy službu a jednoducho na nás nedbali, zablokovali cestu a nechceli nás pustiť. Keď som im ukazoval, že potrebujeme prejsť, odpoveďou bolo, že vojak vytiahol zbraň a nechápavo ňou krútil. Jednoducho nás nepustili. V noci bolo veľmi dojímavé, že na Štefánikovom námestí bola v každom okne zapálená sviečka. Presne v nasledujúcu noc potom, ako prišli.

Bolo v Žiline veľa vojakov?

Cez mesto najskôr prešli, potom sa však sústredili v mestskej hore. Tam boli utáborení. Určite ich tam bolo toľko ako stromov naokolo, teda veľmi veľa. Ale neboli tam dlho, sústreďovali sa v iných mestách.

Ako sa pozeráte na súčastnú situáciu v zdravotníctve, na dnešnú trhovosť?

Proti trhovosti nemám nič, ale ešte sme k tomu mysľou a prístupom nedozreli. Je to, samozrejme, obrovský pokrok a muselo k tomu prísť. Treba na to však asi generáciu ľudí, aby zmenili myslenie a prístup.

Mení sa to možno za posledné obdobie? Aký sú dnes mladí lekári?

Sú v podstate takí, akí sme boli my. Nás však vychovávali v troška iných hodnotách. Dnes je to veľmi o peniazoch a nie vždy je to dobre.

Lekári prednedávnom štrajkovali takmer každé dva mesiace. Zmenila sa situácia k lepšiemu?

Nezmenila sa k lepšiemu, ale nazval by som to takou pasívnou rezignáciou. Štrajky neviedli k ničomu. Boli myslené dobre, chceli sme na seba upozorniť. Nestretlo sa to však s nijakým pochopením a neprinieslo to želaný efekt. Myslím si, že to ani nebola tá správna cesta. Tou je rokovanie, nie štrajk. Lekári sú už aj tak dosť roztrieštení.

Čo zdravotníctvu u nás chýba, čoho má zasa, povedzme, na rozdávanie?

Na rozdávanie toho veľa nemáme, jedine rozum. A to aj vidieť, že po našich lekároch je hlad v iných krajinách, kam odchádzajú. Máme tri fakulty, kde sa vychováva približne päťsto lekárov ročne. V poslednej dobe ich však málo zostáva doma. Dnes už je akútny nedostatok v stomatologickej sfére. Myslím, že rovnaký problém nastáva aj pri praktických lekároch. Dôsledkom toho je aj to, že ja dnes v sedemdesiatke robím ďalej. Praktických lekárov dnes jednoducho niet a ani ich nikto nevychováva. Na to, aby niekto mohol robiť túto prácu, musí prejsť kolotočom na oddeleniach. Nemocnice nemajú záujem týchto ľudí platiť tri - štyri roky, keď im potom odídu. Nemá ich teda na atestáciu kto pripraviť. Zatiaľ sa to rieši tak, že si dopĺňajú toto štúdium internisti a chirurgovia a idú atestovať zo všeobecného lekárstva. Perspektívne to však nie je riešenie.

Za tie roky už máte svojich pacientov zrejme veľa.

Je to také vzájomné zvyknutie si a obrovská výhoda, keď robíte na jednom mieste dlhšiu dobu. Stáva sa mi, že príde pacient, ktorého poznám, napríklad, dvadsať rokov a nepríde s nijakou ponosou. Už vo dverách však vidím, že s tým človekom nie je všetko v poriadku a skôr ja začnem iniciovať sériu vyšetrení. Keď je človek stabilizovaný na jednom mieste, tak je to obrovská výhoda pre pacienta aj pre lekára.

Koľko máte momentálne pacientov?

Okolo 2 300, čo je možno aj najväčší počet v Žilinskom okrese. Málokedy sa mi stane, že pacienta nespoznám a neviem zaradiť. Iba ak tu niekoľko rokov nebol. Často sú prekvapení, že im pripomeniem náš rozhovor spred rokov.

kosturiak3.jpg

Ako riaditeľ ste začali v žilinskej nemocnici pracovať v roku 1980.

Bolo to obdobie obrovského budovania. Žilinská nemocnica sa rozrastala postupne, základ jej dal očný pavilón, postavený ešte v roku 1913. Postavil ho žilinský rodák, doktor Spanyol. V tomto regióne zúril trachóm, očné ochorenie. Vtedajší uhorský snem sa teda rozhodol, že tu postavia očnú nemocnicu. Pán doktor Spanyol ich presvedčil, že je tu úžasné prostredie. Tú nemocnicu postavili za rok a pol a stojí dodnes. Na tú dobu mala veľmi veľa predností. Vlastný telefón, zdroj energie, teplú vodu. K tomu potom pribudla detská nemocnica v Bytčici, ktorú zakladal doktor Hálek. To bol ďalší vynikajúci lekár. To bol asi základ nemocnice keď som začal v Žiline pracovať ja. Veľa sa stavalo aj v dobe, keď som riaditeľoval. Žilinská nemocnica bola vtedy jedna z chýrnych na Slovensku. Bolo tu okolo štyristo lekárov.

Riadiť nemocnicu však nie je ani tak o praktickom lekárstve, operáciách. Je to skôr manažment.

Presne tak. Moja úloha bola komunikovať s vedúcimi oddelení, primármi. Mal som to šťastie, že výber bol vtedy výborný. Mojou úlohou bolo hlavne zabezpečiť to, čo oni potrebovali. Bola to doba, ktorá zdravotníctvu trocha viac priala. Bolo to však často aj tak, že boli financie a nebol materiál, tak sme peniaze museli vrátiť. Väčšinou sa však stávalo, že nám ich pred koncom roka poskytli zasa. Keď som prichádzal do funkcie, tak mi povedali, že riadiť to je určitá sloboda, určitý liberalizmus. Potom som sa tým riadil a snažil sa naplniť predstavy primárov.

Čo váš súkromný život, záľuby?

Mojou celoživotnou záľubou je práca s drevom. Prestavovali sme nedávno bývalú hospodársku budovu na chatu, v záhrade som teraz robil taký altánok. Ak by som si ešte raz mal vyberať a nemal by som inú možnosť, tak by som si asi ako povolanie vybral stolárčinu.

Ako ste zoznámili s manželkou?

Naši rodičia bývali vo Varíne, s jej bratom sme boli kamaráti. Študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach. Keď išiel domov, tak mi niečo priniesol a zasa naopak ja jemu. Tak som sa zoznámil aj s mojou budúcou manželkou. Celý život pracovala ako učiteľka, dnes je na dôchodku a teraz pracuje ako domáca kuchárka pre deti a celý rad vnúčat. Máme spolu dve dcéry a jedného syna. Stáva sa, že starí rodičia sa trochu viac vidia vo vnúčatách, ako vo vlastných deťoch, pretože na tie väčšinou nemajú v životnom zhone tak veľa času. Vnúčence už nám pomaly všetky chodia na vysoké školy.

Blížia sa Vianoce. Čo pre vás znamenajú?

Hovorili sme aj o vzájomnom odcudzení sa. Boli sme nedávno s vnukom a manželkou na bohoslužbách. Práve sa začínala doba adventu, doba očakávania niečoho, doba očakávania príchodu Vianoc. Pre kresťanov narodenia Krista. Požehnávali tam adventný veniec a videl som scénku, čo jednotlivé sviečky vlastne znamenajú. Každá má svoje meno. Láska, viera, pokoj, nádej. Postupne sa zapaľujú. A mňa tak napadlo, čo by ozaj tejto spoločnosti dnes pomohlo. Riadiť sa týmito štyrmi sviecami. Nemalo by to byť však len v období adventu, ale bolo by dobre, ak by nám v mysliach stále horeli láska, viera, pokoj a nádej. Myslím, že to by mohlo tento svet troška zmeniť. Každá epocha má svoje úskalia. Kedysi ľudí kosila cholera, či mor. Dnes však klope na dvere ďalšia pohroma, ktorou je depresia. Ľudia boli kedysi na sebe viac závislí, komunikovali, zverili sa. Dnes sú skôr zabalení do svojich problémov a to nie je dobre.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Nestarnú, ale dozrievajú
  2. Týmto trikom sa dajú v aute umiestniť tri autosedačky
  3. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti)
  4. Karibik: Dokonalý oddych v špičkových hoteloch
  5. IBA DNES: Získajte plný prístup na SME.sk na 30 dní zadarmo
  6. Ojazdené pneumatiky odovzdajte, šetríte tak životné prostredie
  7. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope
  8. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie
  9. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 %
  10. Rýchlejšie doma. Už čoskoro.
  1. Bezpečnosť pri práci je priorita, pomáhajú i moderné technológie
  2. Pripojte sa na nový internet už aj v oblasti Gemera a Novohradu
  3. Na Kysuciach budete môcť surfovať na internete rýchlejšie
  4. Na Orave dobre aj s novým optickým internetom
  5. Aj do Liptovského Mikuláša dorazí nová optická sieť
  6. Najnovšia ponuka optického internetu na Spiši
  7. V oblasti Prešova budete môcť využiť nový optický internet
  8. V okolí Levíc budete mať možnosť využiť nový, rýchly internet
  9. Moderný a spoľahlivý internet aj na Hornom Zemplíne
  10. Surfujte na novej optickej sieti aj na Dolnom Zemplíne
  1. IBA DNES: Získajte plný prístup na SME.sk na 30 dní zadarmo 16 321
  2. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie 15 728
  3. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope 14 757
  4. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti) 9 141
  5. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 8 357
  6. Karibik: Dokonalý oddych v špičkových hoteloch 8 036
  7. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci 7 743
  8. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant 7 084
  9. Čo na aute vymyslela žena a čo výrobca telefónov? 6 992
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 6 002

Hlavné správy z SME | MY Žilina - aktuálne správy

Chiptuning vám ušetrí peniaze a zvýši výkon motora

Na 100 kilometrov môžete ušetriť až liter paliva.

Regionálny futbal: Bytča a Varín s kysuckými celkami remizovali

V Rajci sa hralo štvrtoligové okresné derby.

Varín remizoval so Starou Bystricou. Ilustračné foto.

Nemecký turista zomrel počas túry v Malej Fatre

Vrtuľník nemohol pre vietor zasiahnuť.

Záchranári už Nemca oživiť nedokázali.
Futbalisti Trnového (v ružových dresoch). (Ilustračné foto)

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Vážna nehoda na obchvate, motocyklista bol v bezvedomí

Dnes dopoludnia sa na severnom obchvate stala vážna nehoda s účasťou motocyklistu.

V Žiline hrajú na ulici čoraz častejšie aj malé deti

Pokiaľ umelci nikoho neobťažujú, tak ich radnica toleruje. Problém je pri deťoch.

Jazdíte v strednom pruhu na diaľnici? Hrozí vám pokuta

Polícia upozorňuje vodičov, že „zlatá stredná cesta“ na diaľnici neplatí

Vybrali SME

Už ste čítali?