Už niekoľko rokov sa snažím v tomto meste kričať a upozorňovať na to, ako veľmi ho devastujeme. Staviame, staviame a staviame – polyfunkčné budovy, hotely, obchoďáky, vežiaky, ktoré nám majú slúžiť, ale je to skutočne tak?
Žiaľ, môj hlas je slabý, aj preto, že nie som žiadny rečník ani populista. Radšej som zvolila cestu praktických riešení v boji proti násilnému ťaženiu developerov. Myslela som si totiž, že proti porušovaniu zákonov možno uspieť jednoducho – súdnou cestou. Veď sme predsa demokratickým štátom, žiadna banánová republika. Avšak stačí sa pozrieť na výsledok takýchto súdnych procesov (príkladom môže byť Aupark, Amfiteáter, športová hala, katolícka fara, obytný súbor Šašvárka a iné) a každému súdnemu človeku musí byť jasné, že tadiaľto cesta nevedie. Aspoň zatiaľ.
Možno sa čudovať ľuďom, ktorí cítia zodpovednosť za chod tohto mesta, že ho už nechcú naďalej zaťažovať neistými a finančne, časovo a odborne náročnými procesmi? Oni tento stav nespôsobili!!! Prečo nikto nekričal, keď sa za bývalého primátora Slotu predával majetok mesta na podobné pochybné projekty? Prečo občania naďalej volia tých, pre ktorých je zákon len zdrapom papiera?
Súhlasím s Vami, že politik by mal byť zásadový a plniť to, čo sľuboval svojim voličom. Ak to však splniť nemôže, mal by sa pred nich chlapsky postaviť a priznať to.
Ja ako poslankyňa Mestského zastupiteľstva za obvod Bôrik a Hliny priznávam, že moje postavenie je v tomto smere oveľa slabšie ako postavenie „investorov a tých, ktorí si myslia, že im patrí toto mesto, lebo v ňom vlastnia veľa majetku“. Nebude mi to však ľúto, ak títo ľudia využijú svoj vplyv a bohatstvo v prospech obyvateľov Žiliny a vybudujú mesto, v ktorom budeme mať radosť žiť všetci.
Autor: Soňa Turčányiová
