Matušík o revolúcii: Bolo to príjemné

ŽILINA. Pripomíname si devätnáste výročie 17. novembra, ktorý znamenal začiatok nežnej revolúcie a pádu totality v bývalom Československu. Žilina zlomové obdobie prežívala veľmi intenzívne. O dňoch, ktoré odprevadili totalitu do minulosti sme sa rozprávali s jedným z tribúnov a neskôr tajomníkom VPN v Žiline, sedemdesiatosemročným Kolomanom Matušíkom.

Boli ste jednou z hlavných postáv novembrových revolučných dní v Žiline.

Bol som jeden z tých, ktorí sa zapojili ako prví. Všetko sa v Žiline začalo stretnutím ôsmich ľudí v kine Fatra. Ja som k nim ešte nepatril. V prvý deň, teda 17. novembra, som sa zúčastnil štrajku, spoločne so študentmi, na Štúrovom námestí. Pár dní nato som sa už ale pripojil k ľuďom, ktorí práve zakladali VPN. Priatelia ma vyzvali, aby som im pomohol. Mal som skúsenosti s organizačnými vecami.

Vy ste nikdy neboli v strane?

V minulosti som bol aj ja členom KSČ, ale v roku 1966 som s nimi prerušil všetky kontakty. Svojho času ma komunisti obvinili, že som sa nezúčastnil SNP. Sľúbil som im, že v tom ďalšom povstaní budem stáť v prvom rade. Dodržal som to a bolo to povstanie proti nim.

Ako fungovalo VPN v Žiline?

Dokopy nás dal študent z Považského Chlmca. Dnes si už nespomeniem na jeho meno. Začali sme v Dome odborov. Tam nás jeden súdruh odpojil od elektriny, a tak nás prichýlili v Slovakii. Akcie sme robili aj po obciach v okrese. Ja si však myslím, že to bol palácový prevrat. Aj v Žiline sa do revolúcie zapojilo množstvo ľudí, ktorí sa len túžili dostať k funkciám. Videl som to a hneď prvý deň som povedal, že s nimi zostanem, ale len v prípade, že nebudem musieť zastávať žiadne funkcie. Neskôr som odmietol miesta poslanca vo Federálnom zhromaždení, aj v Slovenskej národnej rade.

Aká bola revolučná práca?

Bolo to celkom príjemné. Stačilo dať na verejnosť zopár letákov a ľudia prišli. Najmä študenti. Najnižší počet na demonštrácií bol asi 1 000 ľudí. V deň generálneho štrajku, myslím, že to bolo 22. decembra, bolo Štúrovo námestie plné. Prišlo 17-tisíc ľudí.

Kto zo známych osobností vás prišiel podporiť?

Napríklad Milan Kňažko, Ján Langoš, Václav Klaus, či Milan Čič. Ten si v Žiline aj zaspieval. Prišlo tiež asi osem ministrov. Dôležití však boli ľudia, ktorí boli lídrami v Žiline. Spomenúť treba najmä Karola Honnera, Ivana Chabana, Dušana Maňáka, alebo Jozefa Kováča z Bytče.

Ako brali tie dni komunisti? Nevyhrážali sa? Nechceli sa pomstiť?

Nie. Boli veľmi vystrašení. Keď študenti papierovými krabicami obložili vtedajší okresný výbor, tak sa báli vyjsť von. Aj keď sa nemali čoho. Študenti neboli agresívni. Keď krabice stiahli, začali vybiehať ako vyplašené myši. Nikto sa nám v tom čase nevyhrážal.

Ako vás brali obyčajní ľudia?

Bolo to rôzne. Raz v nedeľu prišiel človek, ktorý sa domáhal samopalu. Vraj všetky tie červené myši vystrieľa. Vysvetlili sme mu, že takto sa nesprávali ani komunisti a my nikoho vyzbrojovať nebudeme. Práve proti takýmto veciam sme protestovali. Až neskôr sme sa dozvedeli, že mal na mysli príslušníkov ZNB, ľudovo povedané žandárov, ktorí nosili červené výložky. Patril totiž k nim a oni ho prepustili. Boli aj úsmevnejšie historky. Prišla pani zo Stráňav, ktoré chcela, aby sme jej vrátili kravu, ktorú jej komunisti v roku 1948 zobrali. Nevedel som, čo s ňou. Keď mi však povedala, že taká krava sa dožíva asi 18 rokov, povedal som jej, že nie je možné, aby sme jej kravu vrátili, lebo je už dávno po smrti. Potom odišla. Keby chcela finančnú náhradu za kravu, asi by som ju poslal za komunistami. Smutnú historku sme zažili počas výjazdov v okrese Bytča. Bola zima a pred ľuďmi som s úsmevom povedal, že ja kabáty neprevraciam, že mám len tento jeden. Postavil sa jeden starší pán a začal mi aplaudovať na znak súhlasu. Potom sa posadil a zomrel.

Ako tieto udalosti vnímate s odstupom času?

To, čo sa stalo, bolo veľmi prospešné. Som rád, že som bol súčasťou tých dní.

Ako dnes žijete?

Som na dôchodku. Žijem s vnukom a jeho rodinou. Žije sa mi celkom dobre, nesťažujem sa, ani nič neľutujem. Myslím si, že som pomohol v dobrej veci.

Aký je váš pohľad na súčasnú politiku?

Verím, že do nej prišlo veľa ľudí s dobrým úmyslom. Chýbala im však kultúra a opantala ich moc. Príliš im zachutila. Je to pre mňa veľmi bolestné. Vtedy som si totiž myslel, že som sa postavil za dobrú vec a že konečne vymizne prospechárstvo a protekcionárstvo. Mýlil som sa.