Lietavský hrad nie je ani tak súkromný, ako skôr neštátny. Patrí totiž Združeniu na záchranu Lietavského hradu, ktoré sa oň stará už 9 rokov. V dnešnej dobe by mal byť tento počin dávaný za príklad toho, ako treba na Slovensku pristupovať k vlastníctvu. Spolok nadšencov sa dobrovoľne podujal na neľahkú úlohu. Zachrániť zrúcaninu z minulosti pre súčasníkov. Z vlastných prostriedkov, vlastnou prácou a úsilím. Preto bolo správne, že pamiatku získali do svojho vlastníctva.
Čuduj sa svete, udial sa presný opak toho, čoho sme svedkami na našej politickej scéne v súčasnosti. Tam by naša vládnuca elita najradšej všetko znárodnila. Z premiérových rečí sa dá usúdiť, že jeho paternalistický princíp, teda, že štát je schopný sa o všetko postarať, vylieči všetky problémy. Skutok Združenia na záchranu Lietavského hradu dáva tušiť, že tento princíp nie je tak celkom pravdivý. Ba, opak je pravdou. Na Slovensku totiž existuje celý rad pamiatok, ktoré boli znárodnené a dnes sú z nich ruiny.
Autor tohto stĺpčeka sa na tomto mieste nezvykne vyjadrovať k celoslovenským problémom. Skutočnosť, že je Lietavský hrad v súkromných rukách, však k tomu priam vyzýva. Na mieste je totiž otázka, ako by dopadli zoštátnené banky, či plynárenský podnik, keby sa naplnili slová nášho pána premiéra, ktorý si myslí, že by ich najlepšie spravoval štát? Dovolím si tvrdiť, že ako ruiny, ako ten Lietavský hrad. Pán premiér by sa mal učiť na Lietave. Aby pri jeho socialistickej rétorike, ktorá by sa, nedajbože, premenila na skutky, neskončilo ako ruina celé Slovensko. Aby sme nakoniec nemuseli hľadať partiu nadšencov pod názvom Združenie na záchranu Slovenska.
