Aj keď sa snažím prijať svet aký je, niekedy ma jeho obraz nepríjemne zaskočí.
Keď sa barbarsky buldozérom búrajú kultúrne pamiatky a likvidujú archeologické nálezy, keď sú v prípade skládky v Považskom Chlmci na výber len zlé alebo ešte horšie riešenia, keď je v dôsledku zdedených rozhodnutí ohrozená krehká finančná stabilita mestských financií, keď mám pocit, že miera občianskej participácie v spravovaní veci verejných nie je ešte dostatočná, keď sa premeny mesta na profesionálne fungujúci živý organizmus nedejú tak rýchlo, ako by som si želal...
Keď vojaci zabíjajú civilistov v mene národných či náboženských ideí, keď vyhrávajú peniaze nad úctou k životu, keď nie sme sami sebou... Keď stretnem ľudí, ktorí nemajú radi svoju prácu a v takomto vzťahu prežijú tretinu svojho života, keď stretnem ľudí, ktorí nemajú radi svojich blízkych a takto prežijú tretinu svojho života. Ešteže tá tretinu, ktorú prespíme, sa teší všeobecnej obľube. A niekedy ma prekvapí, keď sa na rokovaní mestského zastupiteľstva (MZ) metaforicky odohráva výjav podobný príhode z vlakového vozňa, v ktorom sa cestujúci pán najskôr mľaskavo naje, potom sa poriadne vysmrká, zhlboka si grgne a potom ešte hlasno vypustí plyn. Pani, ktorá sedí oproti, sa ho so záujmom pýta: "A s ušami nič neviete?" MZ tvoria bytosti rôznych vzdelaní, vierovyznaní, povolaní, etických i estetických spôsobilostí a inteligenčného kvocientu. MZ rozhoduje o rozmanitých oblastiach života ľudskej pospolitosti. Tak sa môže stať, že gynekológ rozhoduje o predaji pozemkov, kulturológ o štatúte mestskej polície, rušňovodič
o chove psov, architekt o hokejovom klube a majiteľ bezpečnostnej služby o mestskom divadle. Toto všetko je v poriadku dovtedy, kým sa šuster drží svojho kopyta a veci, ktorým poslanec nerozumie, konzultuje s odborníkmi. Inak riskuje, že si urobí hanbu.
Toto všetko by nám spôsobilo nemalé problémy, pretože záblesky ducha tohto druhu sú často náročné na mestský rozpočet, nehovoriac o situácii, kedy mestu hrozia exekúcie z prehratých súdnych sporov majúcich korene niekde v dobe žilinského samoderžavia.
A ešte je dobre, keď poslanci nestratia pamäť a nezačnú sa pokrytecky hrať na spasiteľov ľudstva vo chvíli, keď prejdú do opozície, zabudnúc na vlastné predchádzajúce pochybenia.
A je úplne úžasné, keď poslanci neklamú, negrobiania a nehrajú sa za každú cenu na chytrákov. Vážim si ľudí v MZ, je jedno, či z koalície alebo opozície, ak majú na veci svoj názor, vedia presvedčivo, pravdivo a slušne argumentovať a svojím vystupovaním sú osobnostným vzorom. Mesto sa snaží na to vytvoriť podmienky. Napríklad už vyše roka a pol sa všetky zásadné materiály prejednávajú v odbor-ných komisiách i na mestskej rade a nepamätám sa na prípad, kedy by primátor mesta predložil predaj pozemku, ktorý by nebol takto prerokovaný. Za toto obdobie sa nestalo, že by primátor navrhol predaj nehnuteľností priamo na zastupiteľstve. A poslanci mali pri predaji nehnuteľností vždy dopredu pripravené písomné podklady. Nuž, niektoré veci sa zmenili.
A ozaj - je perfektné, keď sa pri rokovaní používa spisovaná slovenčina. Rozdiel medzi tým, čo bolo a tým, čo je, možno ukázať na príklade výstavby obchodných centier na námestiach v Žiline. V prípade Auparku sa najskôr predalo Štúrovo námestie a potom bola verejná diskusia. V situácii, kedy sa už výstavba nedala zastaviť. V prípade Hlinkovho námestia bola najskôr verejná diskusia a zverejnenie vizualizácie navrhovaného obchodného domu, a keď predložený projekt vyvolal búrku nevôle odbornej i laickej žilinskej verejnosti, mesto sa rozhodlo, že ponúknutý projekt sa nebude realizovať. V situácii, keď ešte nič nebolo rozhodnuté. Iná situácia je v prípade výstavby obchodného domu pri Farskom kostole, kde má mesto obmedzené možnosti korekcie stavby, pretože sa stavia na súkromnom pozemku a keď investor splní zákonom stanovené podmienky, bude mu musieť vydať stavebné povolenie i keď to môže byť kontroverzné vo vzťahu k duchu miesta, na ktorom sa objekt postaví. Ibaže by som sa mýlil. Každý systém bez spätnej väzby degeneruje. Preto je sväté právo opozície posudzovať a kritizovať všetko, čo urobí radnica, MZ a mestský úrad.
Záleží len na kultúrnosti a mentálnej dispozícii jednotlivcov, či má kritika štábnu kultúru, alebo je neokrôchaná a má formu insitnej telenovely. Vážim si opozičných poslancov, ktorých odborné slovo má svoju dôstojnosť a ktorí sa neznižujú k zákernostiam. Veľmi záleží na tom, či poslanec hľadá pravdu, alebo chce len vytĺkať v médiách politický kapitál. Odborná literatúra označuje druhú kategóriu poslancov výrazom kokos (aj keď nie som si istý, či ide o úplne presnú interpretáciu). Ako spoznať takého kokosa? Odborná literatúra uvádza základné príznaky kokosizmu takto: „1. Žiarlivosť (kokos sa nikdy nezmieri s cudzím úspechom a vyvoláva u svojich obetí pocit viny), 2. Neprajnosť (kokos chce mať všetko prvý a pokiaľ možno aj jediný), 3. Zneužívanie (kokosi s radosťou zneužívajú problémy druhých), 4. Podlosť (kokosom chýba vnútorná morálka, ktorá by im zabránila robiť podrazy) a 5. Faloš (kokos je šťastný, keď môže niečo predstierať). Kokosi sa riadia týmito pravidlami: 1. Všetky problémy zavinil niekto iný. 2. Problémy nie je nutné riešiť – stačí, ak označíme niekoho, kto je za ne zodpovedný. 3. Všetky svoje chyby a nedostatky možno skryť pod maskou hrubosti.
4. Všetky pravidlá môžu byť porušené, pokiaľ tak urobí sám kokos. Ak poruší pravidlá niekto iný, je treba na to ihneď upozorniť a znemožniť mu to. 5. Podľa potreby možno vytvárať pravidlá nové, ktoré vyhovujú kokosovým zámerom. To platí len dovtedy, pokiaľ kokosovi vyhovujú. Potom ich okamžite zavrhne. 6. Kokos nikdy nepochybuje o svojej schopnosti získať všetko, čo si zaumieni. Kokosizmus je zhubná závislosť na hrubom a odroňskom správaní. Postihnutá osoba si však nepripúšťa hlboko zakorenenú aroganciu, bigotnosť a agresivitu. Kokosizmus je duševná porucha, ktorá človeka pohltí a donúti ho správať sa veľmi asociálne a nepriateľsky k ostatným ľuďom. Aby sme sa nestali kokosmi: 1. Správajme sa tak, aby sme mohli pokojne predložiť videozáznam nášho správania širokej verejnosti i našim neprajníkom a oponentom. 2. Každá minúta nášho života by mala mať nejaký hlbší zmysel, mali by sme robiť niečo poriadne a ostatným (všeobecne) prospešné. 3. Pokiaľ budeme vtiahnutí do situácií, ktoré nespĺňajú uvedené kritériá, upozornime na to a zanechajme takéto konanie a poďme radšej robiť niečo hodnotné a zmysluplné.“
Autor: PETER NIČíK
