túrnu pamiatku, hoci rozhodnutie o jej vyhlásení ešte nebolo právoplatné. Svoje tvrdenia opiera o pamiatkový zákon a svoj odborný názor. Myslí si, že stavebný úrad a vlastník nedodržali zákon. Riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Žiline, Miloš Dudáš, si často pripadá ako Don Quichot.
Čím bola stará fara z vášho pohľadu výnimočná?
- Z nášho pohľadu to bola významná historická budova, a to nie len z dôvodu historického, ale aj architektonického a urbanistického, no predovšetkým dejín a života samotnej cirkvi. Bola súčasťou areálu farského kostola. Dlhé roky dotvárala kolorit a siluetu Žiliny. Postavili ju v roku 1777, ale na mieste a základoch staršej farskej budovy, ktorá vyhorela v roku 1678. No nie je úplne vylúčené, že staršiu farskú budovu časom opravili a v spomínanom roku 1777 len dostavali a rozšírili. Z odborného hľadiska si myslím, že časť najstaršej žilinskej fary, možno ešte stredovekej, sa zachovala
a bola včlenená a zakomponovaná do architektúry fary postavenej v roku 1777. Z tej najstaršej pôvodnej fary určite zostala jedna miestnosť s valenou klenbou, ktorá sa naposledy využívala ako palacinkáreň. Podľa jej architektúry a typu klenby to bola stará architektúra, možno ešte zo stredoveku. Preto sme faru považovali za dôležitú aj z hľadiska architektonicko-historického. Niesla v sebe totiž tú najstaršiu pôvodnú faru na území Žiliny. Ďalším dôvodom je ten, že bola významným objektom dejín cirkvi a mesta ako takého. Niekoľko storočí to bol dôležitý cirkevný objekt a nie je podstatné, že viackrát vyhorel. Vždy si ho veriaci opravili. Podobne v minulosti vyhorelo takmer celé námestie a kostol. Teda fara bola určite hodnotným a cenným objektom, aby bola národnou kultúrnou pamiatkou.
Ako mala byť využitá?
- Objekt začiatkom 20. storočia prešiel obnovou fasád a podľa môjho názoru bol v dobrom technickom stave. Verejnosť mala možnosť v jeho priestoroch získavať základné informácie o meste a zúčastňovať sa spoločenského života cirkvi. Myslím si, že bolo možné opraviť strechu a upraviť podkrovie a využívať ho ako spoločenskú sálu. Keby sa hľadalo optimálne riešenie, mohlo tu vzniknúť, napríklad, mestské múzeum. Na prízemí mohli byť vystavené archeologické nálezy, na poschodí dôležité dokumenty a exponáty z dejín mesta a cirkvi. Fara bola svedkom bohatých dejín cirkvi na území mesta. Riešenie, ako ju využiť, by sa určite našlo, pri dobrej vôli a snahe.
Vyčítajú vám, že návrh na vyhlásenie fary za národnú kultúrnu pamiatku bol šitý horúcou ihlou. Je to tak?
- Nie. Návrh sme robili veľmi dôsledne a pedantne. Začali sme v septembri 2007. Keby ste sa ma spýtali pred vyše rokom, či je stará fara národnou kultúrnou pamiatkou, tak by som povedal, že určite je. Bol som o tom s kolegami presvedčený. Zistili sme to, až keď sa začalo „šepkať“ o jej likvidácii. V Zásadách pamiatkovej starostlivosti o Mestskú pamiatkovú rezerváciu Žilina z roku 1988 bol už vtedy objekt navrhovaný na zápis za kultúrnu pamiatku. Keď sme zistili, že objekt ešte nie je kultúrna pamiatka, tak sme v septembri začali pripravovať podnet na jej vyhlásenie. Pripravili sme ho dôkladne, bol doplnený aj o architektonicko-historický prieskum.
Vyčítajú vám v ňom nepresnosti...
- Tie sa objavili až v rozhodnutí Ministerstva kultúry SR. Neboli v našom materiáli. Podľa môjho názoru vznikli pri prepisovaní a nie celkom precíznom prenášaní odborných podkladov z návrhu do rozhodnutia ministerstva.
Mohol stavebný úrad vydať stavebné povolenie? Bola už fara vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku?
- Ja si myslím, že bola, prinajmenšom sa k nej mal vlastník a stavebný úrad tak aspoň správať. Je ale fakt, že to rozhodnutie o vyhlásení ešte nebolo právoplatné, lebo bolo podané odvolanie účastníka konania.
Mohli ju teda zbúrať?
- Nie som právnik. V pamiatkovom zákone sa však v paragrafe 2 hovorí, že za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky. Konanie o objekte starej fary sa začalo a dokonca bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Konanie ešte neskončilo, ale bolo začaté. Dôležitý je aj paragraf 15, ktorý hovorí, že vlastník veci vyhlásenej za kultúrnu pamiatku je povinný od doručenia oznámenia o začatí konania brániť vec pred poškodením, zničením alebo odcudzením.
Pracovníci stavebného úradu tvrdia, že stará fara ešte nemala evidenčné číslo pamiatky, takže stále nebola pamiatkou. Je to tak?
- Je pravdou, že rozhodnutie Ministerstva kultúry SR o vyhlásení nenadobudlo právoplatnosť, no odvolacie konanie na ministerstve nebolo do dnešných dní ukončené. Rozhodnutie o zápise sa musí odzrkadliť aj v liste vlastníctva v záznamoch príslušnej správy katastra. Musí sa zriadiť bremeno, že objekt je národnou kultúrnou pamiatkou. Polemika je, či sa pamiatka stáva pamiatkou až od tohto momentu, alebo skôr. No pamiatkový zákon hovorí jasne, že za pamiatku sa považuje aj vec, o ktorej vyhlásení sa začalo konanie.
Stavebný úrad dal povolenie na úplnú prestavbu starej fary. Tá sa mala rozobrať a potom nanovo postaviť. Je vôbec niečo také možné a prípustné?
- V odôvodnených prípadoch je možné aj murovaný objekt rozobrať, premiestniť a znova poskladať. A to vtedy, keď hrozí jeho zánik. Ale len čiastočne a za istých okolností, no nie za ta-kých podmienok a takým spôsobom, ako určil stavebný úrad. Stalo sa tak, napríklad, s gotickým kostolíkom Panny Márie z Liptovskej Mary. Stál na mieste, kde kolísala vodná hladina a bol ohrozený vodou priehrady Liptovská Mara. Hrozil mu zánik. Jeho najvzácnejšie prvky a detaily vybrali a premiestnili do Liptovského múzea v prírode v Pribyline. Tam podľa dôslednej a precíznej dokumentácie postavili tvarovú kópiu kostolíka a do nej následne vložili prevezené originálne prvky. Bol to výnimočný prípad, lebo pamiatke hrozil zánik. V prípade starej fary sa však nič také nedialo. Navyše na to treba dopredu spracovať dôsledný hĺbkový architektonicko-historický a umelecko-historický pamiatkový výskum a podrobnú dokumentáciu. To sa nedá urobiť za týždeň. A nemám vedomosť, že by niekto také niečo na starej fare realizoval.
Čo sa teda udialo tu?
- Stará fara sa de facto zbúrala ťažkými mechanizmami a podľa môjho názoru nemožno hovoriť o jej žiadnom rozoberaní. To nie je spôsob ochrany pamiatky a spôsob, ako pristupovať k jej obnove. Dôležitá nie je len vonkajšia fasáda, ale aj jej vnútro, hmota, duch pamiatky. Keď sa rozoberie a znova postaví, stráca veľkú podstatu zo seba samej. Keď je nanovo postavená, stráca všetko, čo za ňou vidíte – dejiny, ľudí, ich úsilie a trápenia, jednoducho históriu. Všetko sa týmto konaním stratilo. To, čo sa stalo, považujem za veľmi nešťastné, neprofesionálne a historicky neodpustiteľné. Krajský pamiatkový úrad sa nemal možnosť k celej „obnove“ vôbec vyjadriť.
Ako je to možné?
- Vlastník, teda cirkev, nás vôbec neoslovil, hoci táto povinnosť mu vyplýva z pamiatkového zákona. Stavebný úrad mesta Žilina nás opomenul vyzvať, ako dotknutý orgán štátnej správy, aby sme sa vyjadrili. Aj keby objekt nebol kultúrnou pamiatkou, fara sa nachádzala v pamiatkovom území. Podľa zákona sa musí Krajský pamiatkový úrad vyjadriť ku každému zámeru úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území a aj ku každej dokumentácii. Až na základe toho môže stavebný úrad konať. Stavebný úrad a mesto nemajú pravdu, keď tvrdia, že nás nemuseli zavolať, pretože sme neboli účastníkmi konania. My nikdy nie sme účastníkmi konania. My sme predsa dotknutý orgán a podľa paragrafu 32 pamiatkového zákona stavebný úrad v konaní o pamiatke alebo nehnuteľnosti situovanej v pamiatkovom území rozhoduje na základe záväzného stanoviska Krajského pamiatkového úradu. Stavebný úrad však od nás nemal žiadne stanovisko k úplnej prestavbe starej fary.
Ale niečo vraj predsa mali...
- V marci nás požiadala cirkev o záväzné stanovisko k asanácii. My sme sa vyjadrili, že nie je možná, lebo prebieha konanie o jej zápise za národnú kultúrnu pamiatku. Na vedomie sme to poslali aj stavebnému úradu. Teraz on použil toto naše stanovisko k asanácii ako podklad k inej veci, k úplnej prestavbe objektu. Vysvetlili si to po svojom. Nám už prišlo len na vedomie hotové stavebné povolenie.
Porušil tým podľa vás stavebný úrad zákon?
- Myslím si, že nepostupoval v zmysle pamiatkového zákona.
Vyvodili ste voči nemu nejaké sankcie?
- Keď sme sa to dozvedeli, dali sme podnet na stavebný úrad, aby hneď zastavil práce, ktoré tam začali prebiehať. Dali sme podnet aj na Krajský stavebný úrad, aby prešetril, ako postupoval tento stavebný úrad. Dali sme podnet na Pamiatkovú inšpekciu Ministerstva kultúry SR. Každý deň sme na stavbe dokumentovali daný stav a fotili.
Bol tam predsa aj nejaký stavebný dozor a pamiatkový dohľad.
- Ten pamiatkový dohľad, neurčený naším úradom, nás veľmi prekvapil. Nie je totiž možné, aby pamiatkový dohľad vykonával niekto iný, ako zástupca Krajského pamiatkového úradu. Krajský pamiatkový úrad je totiž jediný úrad, ktorý má na starosti ochranu pamiatkového fondu, vrátane pamiatkových dohľadov. V tomto prípade ho robila súkromná fyzická osoba, ktorá nemá nič spoločné s Krajským pamiatkovým úradom Žilina. Určil ho vraj realizátor prác. Považujem to za niečo veľmi účelové a čo nie je v súlade so zákonom.
Vraj ho robil váš predchodca, Pavol Valkovič.
- Áno. No môj predchodca bol len do roku 1999 riaditeľom Regionálneho strediska Pamiatkového ústavu v Žiline. Nikdy však nebol riaditeľom Krajského pamiatkového úradu. To je diametrálny rozdiel. Krajský pamiatkový úrad je špecializovaný úrad štátnej správy. Pamiatkový ústav bola poradná organizácia, ktorá vydávala stanoviská bez právnej sily.
Ste takmer jediný, ktorý za pamiatku bojoval. Prečo?
- Ťažko hovoriť o nejakom boji. Spolu so spolupracovníkmi, ktorí to považovali nie len za svoju profesionálnu, ale aj občiansku povinnosť, sme sa snažili zachrániť cenný objekt, ktorý podľa nášho názoru tvoril dôležitú súčasť bohatých dejín cirkvi a v neposlednom rade mal svoje osobitné miesto v architektúre a urbanizme mesta. Niekedy mi to skutočne tak pripadá, že vedieme donquichotský boj. Čudujem sa, kde sú občania. Kde je, napríklad, združenie Za krajšiu Žilinu a iné občianske iniciatívy? Pozerajúc sa na „rozoberanie“ fary, počúval som ľudí prechádzajúcich okolo, a zistil som, že pre Žilinčanov je to smutná udalosť. Ich komentáre boli veľmi negatívne.
Vaši oponenti hovoria, že na svoje miesto ste nastúpili za bývalej vlády, a preto teraz robíte týmto ľuďom napriek. Iní zase hovoria, že ako luterán robíte napriek katolíckej cirkvi. Je to tak?
- Je to absolútna hlúposť. Nie je nič ľahšie, ako dať tomu politický alebo nábožensky intolerantný podtext. Robia to ľudia, ktorí cítia iba obyčajnú zášť a zlobu. A čo s tým má spoločné moje vierovyznanie? Je to predsa vysoko privátna vec každého človeka. Veď som v konečnom dôsledku obhajoval objekt – pamiatku Rímsko-katolíckej cirk-vi! Sú to primitívne tvrdenia a iracionálne argumenty, patriace skôr do dávnej histórie 17. storočia, do obdobia náboženských nepokojov, nedorozumení a vzájomnej intolerancie. Dnes sme už niekde inde.
