Je toto predstavenie náročné?
- Najväčší problém pri monodráme je, že sa to musíte nasucho naučiť a až potom vytvárať predstavenie. Keď ste na javisku dvaja, alebo traja tak si odpovedáte, pomôžete. Človek je vystavený zodpovednosti za predstavenie sám. Samota ale odchádza, keď nadobudnem kontakt s publikom a nachádzam v ňom partnera. Isteže, veľa momentov relatívnej vystresovanosti pri monodráme existuje. Poznám veľa prípadov, že kolegovia monodrámu začali a nedokončili. Ja som bol pred 19 rokmi v podobnej situácii.
Čo tá schizofrénia? Nepociťujete ju aj vy, keď ste na javisku sám?
- Aj herectvo je schizofrénia. V podstate kontrolujete svoju spontánnosť a to je schizofrenický stav. Pretože, keby človek hral chladne, tak by to divákov nechytilo, keby ste zas spontánnosť nekontrolovali, utopili by ste sa v nej. Nám, hercom, ten schizofrenický stav nie je až tak neznámy.
Dvakrát ste sa publiku ospravedlnili za výpadok textu. Predpokladám, že to bolo hrané...
- Je to Süskindová záležitosť. Tak je to napísané v texte. Už mi po predstavení povedali, že to bolo dobré, ale že mi dvakrát vypadol text. Asi som hľadanie myšlienok o sopráne zahral príliš verne. Tu text jednoducho nemôže vypadnúť.
Viete hrať na nejakom hudobnom nástroji, nebodaj na kontrabase?
- Keby som vedel hrať na kontrabase a vy by ste mi neuverili, tak je to väčšia chyba, ako keď neviem a vy uveríte, že na ňom hrať viem. Tak je to s týmto švindlom v našom hereckom povolaní. Raz ma na chodbe pri filmovačke v nemocnici oslovila jedna pani, že chce podstúpiť chirurgický zákrok. Ja na to, že som herec a ona, že to nevadí, že mi verí. Inak, hrával som na klavír.
Súhlasíte s tým, že kontrabas je krásny a odporný zároveň?
- Tak je to v živote so všetkým. Süskind bol v hudobnom svete veľmi zorientovaný a vie, že kontrabas je určitým životným údelom. Keď kontrabasista tak vehemente presviedča celý svet, že jeho nástroj je najdôležitejší, tak asi tam niečo v poriadku nie je s jeho sebavedomím. A nakoniec si uvedomil, nielen, že je kontrabasista, aleže je aj zlý kontrabasista. Z toho pochádza aj jeho trauma. V tom je tá hra pekná a asi aj preto je o ňu záujem tak dlho. Každý si tam nájde svoju vrstvičku. To nemusí byť kontrabasista, aby chápal traumu zakomplexovaného človeka. Hra poskytuje určité pohladenia po duši, pretože človek v hľadisku je vždy vďačný, keď pochopí, že nie je v tom probléme sám. Vtedy nastane ten katarzný moment, keď ľudom snáď vsugerujeme aj trochu nádeje.
Skončíte vôbec niekedy s týmto predstavením?
- Začal som ju hrať ako 44-ročný. A keďže hlavná postava je zamilovaná do mladej sopranistky, neviem, dokedy môžem ja prejavovať záujem o nejakú slečnu. U 75-ročného by to bolo už asi smiešne. Takže ešte minimálne 10 rokov.
