Najstaršie sú z roku 1858
a predpokladám, že sú aj naj-vzácnejšie. Hodiny zbieram už od mladosti, ale na budíky som sa zameral posledných 20 rokov. Všetky tu vystavené sú funkčné,“ hovorí nadšený zberateľ. K záľube ho inšpirovalo členstvo vo fotokrúžku Kinex Bytča, kde usporadúvali výstavy amatérskych fotografií. Na vernisáži v bytčianskom dome kultúry sa poďakoval hlavne manželke Melánke, ktorá musí jeho záľubu znášať. Veď len skladovanie toľkých časomeračov je umenie. Pôvodne som to skladoval na povale. Ale kvôli problémom s nohami som si to sústredil. Najnovšie ich má pripravené v paletách v práčovni. Vedie si presnú evidenciu. Každé jeho hodiny majú poradové číslo, dátum kedy ich získal, meno od koho a cenu. Chodí na burzy, kde ho už dobre poznajú. Na otázku, čo všetko musí budík mať, pohotovo odpovedal: „Budík je vlastne ako organizmus u človeka. Bez ruky sa dá žiť, bez kolečka ťažko. Bez zvončeka, napríklad, áno.
Podstatný je strojček.“
Putirka si váži každý jeden exemplár a nezáleží či ide presne, svoje si už každý odslúžil. A hoci sa našli záujemcovia o kúpu, zbierku by nepredal. Chlapom v robote v minulosti hovoril, že čaká, kým zaplnia nákladné auto a potom ich vyvezie na skládku do Mikšovej. Vďaka jeho vášni sa možno Bytčania zapíšu aj do knihy rekordov. V malom českom mestečku bolo zhromaždených 1 000 obyvateľov a každý držal v ruke zvoniaci budík. Vytvorili svetový rekord. „Mám návrh to zrealizovať aj v Bytči. Prečo by sme ich neporazili? Budíkov je nadostač, tie by nechýbali,“ povedal s úsmevom.
