Motýľom zásadne neubližujem!

jeme.

Kedy a prečo ste sa začali venovať fotografovaniu?
- Bolo to v roku 1992, keď som prvý raz navštívil Brazíliu. Zobrať si so sebou fotoaparát som považoval za niečo prirodzené. Chcel som zdokumentovať svoj pobyt v tejto exotickej krajine. Dostal som sa tam na pozvanie môjho spolužiaka z parížskych štúdií.
Mali sme prázdniny, a tak sme počas 50-tich dní navštívili nielen bežné turistické miesta, ale aj indiánske rezervácie s domorodcami v amazonskej oblasti, kde môj spolužiak pôsobil dvanásť rokov ako misionár. Keď som nedávno navštívil túto krajinu druhýkrát, mal som so sebou už profesionálnejšiu foto-techniku, ako aj snahu robiť niečo viac ako dokumentačné zábery. Chcem poznamenať, že fotografovanie tentokrát sprevádzali väčšie napätia. Moji priatelia ma neustále upozorňovali na možné nebezpečenstvá. Hlavne v mestách som mohol byť na základe kvality fotoaparátu vnímaný ako Američan s množstvom dolárov vo vreckách, čiže dobrá korisť.

Na vašich fotografiách vidieť, že vám učaroval svet hmyzu a vtáctva.
- Spočiatku som fotil ako mnohí iní krajinky. Neskôr ma zaujali svojou krásou motýle.
V zime sa však fotiť nedajú, tak sa už nejaký čas venujem aj foteniu operencov.

Tieto zvieratá sa však k ľuďom nerady približujú, ako ste si s tým poradili?
- Je pravdou, že tak motýle ako aj vtáky si chránia svoju bezpečnostnú vzdialenosť. Motýle je dobré fotiť zrána, keď sú ešte ospalé a skrehnuté. Keď si sadnú na kvet, musím počkať, aby sa mohli sústrediť na potravu. Musím sa tiež vyvarovať prudkým pohybom. Fotografovanie vtáctva si vyžaduje tiež určité kompetencie. Dobré a kvalitné zábery sa dajú robiť najmä z krytu. Treba ho postaviť tam, kde hľadajú potravu, chodia piť alebo hniezdia. Keďže väčšina je zákonom chránená, fotiť blízko pri ich hniezdení nie je dovolené. Často treba rozmýšľať, ako ich pomýliť, aby sa nebáli priblížiť. Napríklad, keď fotím s priateľmi, niekto zostáva v kryte a ostatní odchádzajú.

Táto záľuba je asi náročná na čas.
- Určite, fotenie živej prírody si vyžaduje veľkú trpezlivosť. Keďže nefotím v uzavretej klietke, niekedy treba čakať aj viacero hodín. Kým som ukrytý, striedam modlitbu s pozorovaním prírody a počúvaním prednášok v cudzej reči cez mp3 prehrávač. V blízkosti Žiliny od jari do jesene možno pozorovať život krásnych cíbikov. Aby som mal aj túto trofej, musel som vstávať o pol štvrtej ráno a čakať osem hodín v diere.

Nebolo by jednoduchšie fotiť motýle, keď sú preparované?
- To by určite bolo, ale ja mám zásadu, že svoje objekty nezabíjam. Je to drastické a hmyz aj bez toho žije krátko. Okrem toho zaostrujem na oči a tie sú v preparátoch vyhasnuté, „sklené“. A ide mi aj o zachytenie skutočnej atmosféry. Ako kňaz chcem byť aj v tejto oblasti šíriteľom kultúry života, nie smrti.

Prezentujete svoje fotografie i na verejnosti?
- Myslím si, že to je jedna z úloh fotografie, aby ju mohli zhliadnuť aj iní a aby sa stala svedkom minulosti. Fotografia akoby dokázala zastaviť čas. Vďaka nej môžeme objekt zväčšiť a v pokoji pozorovať. Je to samo osebe niečo záhadné, pretože normálne nemôžeme sledovať, povedzme, detail ohnutých krídel vtákov za letu, alebo zloženie drobných zložitých tiel hmyzu. Pomocou fotografie môžeme preniknúť hlbšie do podstaty. Odfotiť niečo, to je len časť práce. Fotograf má možnosť deliť sa s inými ľuďmi o zážitok, ktorý mal pri fotení. No nielen to. Dobrá fotografia je nositeľom určitého posolstva. Keďže prednášam okrem iného aj metodológiu práce s obrazom, všetko sa dá nádherne využiť i v mojej práci. Čo sa týka vašej otázky, mal som niekoľko menších výstav na Slovensku. Minulý rok sa mi podarilo zorganizovať jednu výstavu v malebnom francúzskom mestečku Vianne na juhu krajiny. Počas výstavy i po nej mnohí návštevníci konštatovali, že viaceré druhy vtákov i motýľov mali možnosť stretávať v minulosti pri prechádzkach prírodou. Bohužiaľ, ľudský faktor aj tu zohral svoju úlohu a krajinná oblasť sa stala v tomto smere chudobnejšou.

A čo Biblia a vaša záľuba?
- Dve knihy nám rozprávajú o Bohu: Biblia a Svet prírody. Keď ide o prírodu, podľa mňa ona je „pra-pra-sviatosťou“. Ona je viditeľným znakom neviditeľnej Múdrosti a Lásky.
Druhá vec, ktorú by som chcel podčiarknuť, je skutočnosť, že cez Bibliu sa dozvedáme to, ako Boh zveril človeku dôležitú úlohu byť pastierom stvorenia. On sa však stával a neustále stáva jej lovcom so všetkými katastrofálnymi dôsledkami. Pobyt v prírode napomáha človeku veriť. Ak je neustále v zajatí panelákov a počítačov, často vidí len to, čo vytvoril on sám. V prírode sa stretávame s tým, čo vytvoril niekto iný. Niekto, kto je a vždy bude neprekonateľný. To v človeku vzbudzuje úžas a vďačnosť.

Čo ešte nachádzate v prírode a čo by ste ešte radili iným v nej hľadať?
- Myslím si, že je veľa ľudí, ktorí milujú prírodu z rôznych dôvodov a nachádzajú v nej tak ako ja krásu, inšpiráciu, relaxáciu a niektorí aj stopy božej múdrosti. Čo by som radil ostatným: nič nové, iba to, čo už poznajú. Strohé, až depresívne pôsobiace línie našich panelákov čím častejšie zamieňať za veľmi príjemné a blahodárne pôsobiace krivky prírody. Počítač a vôbec technika je neoddeliteľnou súčasťou mojej záľuby. Veľa detí
a mládeže „kráča prírodou“ iba cez počítačovú obrazovku. Je to dobré a inšpirujúce, ale radil by som nezostať len pri tom. Tešil by som sa, keby som na svojich potulkách stretával viac mládeže s fotoaparátom v ruke, i keď to nemusí byť profesionálny stroj a výnimočné zábery. Budú vždy ich a naviac je s tým spojené nejedno dobrodružstvo. Na záver chcem poukázať na istý paradox. Pri mojich zahraničných pobytoch som okrem iného objavil krásu nádherného rodného Slovenska. Niekedy potrebujeme odísť, aby sme si uvedomili a nanovo začali vnímať to bohatstvo a krásu, ktorú máme. Len si ju neničme.