Marec bol kedysi mesiacom knihy, spomínate si ešte na knižku, ktorú ste si sama prečítali ako prvú?
- Narodila som sa v Prahe na Žižkove. Môj otec bol finančný úradník a maminka v domácnosti. My sme boli taká čitateľská rodina. V byte sme mali stohy kníh a kniha bola u nás samozrejmým darčekom na meniny, narodeniny, ale najmä na Vianoce. Otec ma naučil poznať písmenká ešte skôr, ako som nastúpila do školy. Prvá knižka, ktorú som si sama prečítala, boli Broučci. Mám ju dodnes. V detstve som ani nevedela, že existujú nejaké knižnice. Knihami som bola obklopená. S bratom a sestrou sme mali svoje kútiky, kde sme sa usadili a celé hodiny sme čítali.
Našli ste si čas na knihy aj popri svojom zamestnaní?
- Do druhej svetovej vojny som bola jedenásť rokov na ministerstve financií a potom ďalších dvadsať rokov som pracovala na konzervatóriu. Môj manžel bol vysokoškolský profesor. Keď ho preložili do Žiliny, v roku 1979 som sa odsťahovala za ním. Už 30 rokov som však vdova. S manželom sme boli obaja vášniví čitatelia. Aj televízoru sme dlho odolávali, kúpili sme si ho až vtedy, keď ho už mali všetci naokolo. Spolu sme trávili veľa času v knižnici pre vysokoškolákov. Odoberali sme viacero novín a časopisov. Ako členovia jedného klubu sme dostávali každú knihu, ktorá vyšla na Slovensku. Výsledkom je, že mám byt úplne zaprataný literatúrou.
Vraciate sa znova k svojim obľúbeným knižkám?
- Mám aj tituly, ktoré som si prečítala viackrát. Ale keď som sa už nemohla v byte ani pohnúť, začala som knižky rozdávať. Do antikvariátu nechodím, kniha je pekný darček. I keď ich mám stovky, presne viem, kde ktorá je a ak potrebujem niečo zistiť, viem, kde to nájdem.
Kedy ste začali navštevovať knižnicu v Žiline?
- Žilinskú knižnicu navštevujem už dlhé roky. Mám ju len pár krokov od môjho bytu, bližšie ako kníhkupectvo. Nechodím si tam len vypožičiavať knihy a časopisy, ale chodím tam aj na stretnutia spolku, ktorého členovia sú českej národnosti. Je nás takmer 90, všetko staré „vykopávky“ a ja som z nich najstaršia. Je to dobré, keď o sebe vieme a navzájom si pomáhame.
Čítate aj slovenské knihy, alebo si radšej vyberáte tie vo svojom materinskom jazyku - češtine?
- Ja mám taký zvláštny spôsob čítania. Pokiaľ je kniha písaná v slovenčine, ako čítam, tak si ju v duchu prekladám vetu za vetou. Niektoré slová som dlho nepoznala, napríklad „osoh.“ Mám aj dva zlozvyky – čítam často v posteli a dokonca i pri jedení, hoci viem, že sa to nemá. V mojom veku si to však už môžem dovoliť. Oči mi zatiaľ slúžia dobre, donedávna som ani okuliare nepotrebovala. Ale keď ma začnú bolieť, idem sa poprechádzať do prírody. S manželom sme tu prešli každý kút, je tu nádherne, možno ani mnohí rodení Žilinčania to tu nemajú tak pochodené.
Po akom žánri kníh teraz siahate najčastejšie?
Mala som šťastie, že som na školách nezažila takzvané povinné čítanie. Rada čítam romány, beletriu, ale i poéziu, hlavne starých českých autorov. Poslednú dobu som sa vrhla na časopisy. V miestnej knižnici ma už poznajú a vždy mi pripravia peknú kôpku. Som zvedavá, kde sa čo deje a prečítam si aj klebety.
Čo hovoríte na konkurentov kníh – televíziu, internet?
Je pravda, že dnešné deti už toľko nečítajú ako my. Ale ruku na srdce – keby sme boli mali my doma v mladosti takéto výdobytky techniky, asi by sme neboli iní. Čo si budeme nahovárať, doba sa mení a treba sa prispôsobiť. Napokon, ja sama som pravnukovi prispela na počítač.
