Dozvedeli sme sa o ňom od jeho maminy Soni.„Po rôznych vyšetreniach u špeciálneho pedagóga a psychológa nám odporučili, aby sme Romanka integrovali do materskej školy medzi zdravé deti,“ napísala nám mamička Soňa. Pomysleli si. Žiaden problém! Veď dnes sa všade píše a rozpráva o integrácii takýchto detí, o vytváraní podmienok pre ne, o tom, že medzi zdravými deťmi lepšie napredujú vo svojom vývoji. „Realita je však úplne iná. Nikde takéto deti ne-chcú, všade sú len na príťaž,“ trpko konštatuje Romankova mamka. Nakoniec sa však dočkali šťastného konca. „Po dvoch mesiacoch telefonovania a chodenia po škôlkach nás bez problémov a zbytočných rečí prijali do Cirkevnej materskej školy Pastierik na Solinkách. Bolo to ešte v minulom školskom roku. Prijal nás farár Ján Hudec a riaditeľka MŠ Helena Černá,“ spomína s úľavou mamina. Chodila tam s Romankom na štyri hodiny denne a mala možnosť spoznať prácu učiteliek v tejto škôlke.
„V Romankovej triede to bola Katka Poláčková a Stanka Pekarová, ktorým by som sa aj touto cestou chcela poďakovať za pekný a milý prístup k deťom a za ich tvorivú prácu,“ vyslovila uznanie pani Soňa. Aj v tomto školskom roku sa Romankovi v škôlke vedie dobre. Farár Ján Hudec len kvôli nemu zamestnal asistentku Zuzku a mamina Soňa mohla nastúpiť do zamestnania. Síce aj ona s manželom sa musia finančne spolupodieľať na výdavkoch, ktoré s asistenciou súvisia, ale stojí to za to. Lebo pravda je taká, že v takýchto prípadoch štát takéto „problémové“ deti nepodporuje. Romanko si postupne zvyká na život medzi deťmi, veď štyri roky chodil len medzi choré deti do nemocnice a na liečenie a vždy len s mamou. „Do škôlky chodí veľmi rád, každé ráno sa teší, neplače a doma nám začína recitovať básničky a spievať pesničky, ktoré sa v škôlke naučil, chce sa sám obliekať,“ ani nenachádza slová vďaky jeho mama. A znovu menuje ľudí, ktorým patrí ich najväčšie poďakovanie. Asistentke Zuzke, učiteľke Katke Poláčkovej, sestre Anežke a Romankovým kamarátom z 3. triedy.