ormujú o významných osobnostiach.
Pracovali ste však aj na iných úlohách...
- Áno. Som spoluautorom publikácie Kostol Štefana kráľa. Mapovanie bohatej histórie Žiliny je dominantná (ale aj záslužná) akcia Zboru Žilincov. Som rád, že som mal tú česť svojou troškou prispieť. Do ďalších akcií som sa zo spomínaných dôvodov nemohol zapojiť.
A na čom pracujete teraz?
- Mám rozpracovaných niekoľko územných plánov, aj architektonických objektov.
Ako sa vás, ako architekta, dotýka Smerný územný plán mesta Žilina? Uľahčuje vám osobne a obci architektov odbornú prácu?
- Smerný územný plán Žiliny bol vypracovaný v Stavoprojekte Žilina pod vedením Ing. arch. Antonína Stuchla, ktorý je aj autorom. Architekt Stuchl sa venoval Žiline desiatky rokov. Mal ju naštudovanú a premyslenú zo všetkých relevantných aspektov. Chcel by som podčiarknuť prognostický aspekt – jeho predvídavosť. Myslím, že vystihol vývoj Žiliny, do ktorej vtedy patrili aj niektoré okolité obce... Je samozrejmé, že pred rokom 1989 sa nepredpokladala takáto výrazná zmena politicko-hospodárskej i spoločenskej situácie, aká nastala po roku 1989, aj preto sa niektoré vývojové trendy nedali predpokladať. Ale aj tak, základná koncepcia rozvoja Žiliny platí.
V poslednom čase si verejnosť všímala dopravnú situáciu v meste...
- Podľa môjho názoru Žilina má koncepčne vynikajúco vyriešený dopravný skelet, len ho treba dobudovať. Každé sídlo (obec, mesto) sa neustále vyvíja. Je to kontinuálny evolučný proces premien. Každý územnoplánovací dokument má obmedzenú platnosť, myslím, v čase. Preto je potrebné ho neustále aktualizovať. Metamorfóza miest väčšinou závisí na aktivite a úrovni ich manažmentu, ako dokážu vystihnúť problémy, a v dostatočnom predstihu ich riešiť.
Ako sa vyvíjala Žilina a jej okolie v architektúre pred rokom 1989 a ako vnímate jej architektúru v súčasnosti?
- Architektonická tvorba pred rokom 1989 bola pod silným tlakom dodávateľov stavieb. Diktát Pozemných stavieb a panelární poznačil najmä hromadnú bytovú výstavbu. Monopol týchto „gigantov“ spolu s ekonomickými expertízami zväzovali ruky a tlmili invenciu. I napriek tomu sa podarili niektoré stavby (kultúrne, športové...) s vynikajúcou (v rámci vtedajších možností) architektonickou úrovňou.
Ale „nejaký“ diktát vždy akosi cítiť...
- Súčasná architektonická tvorba už nie je pod diktátom dodávateľských monopolov. Je tu však druhý extrém – je pod diktátom kapitálu. Pokiaľ investor nepodľahne sile vlastnej moci a dovolí architektovi, aby jeho predstavy transformoval do architektonického návrhu, potom môžeme vidieť vydarené architektonické diela. Chcem však upriamiť pozornosť aj na historickú architektúru. Do roku 1990 sa obnove historickej architektúry nevenovala takmer žiadna pozornosť, a ak, tak len vo výnimočných prípadoch. Markantný rozdiel je viditeľný v starej časti Žiliny (a nielen Žiliny). Do mnohých chátrajúcich a devastovaných histori-
ckých objektov sa vložili enormné náklady. Taktiež je viditeľný rozdiel, aká pozornosť sa - oproti minulosti - venuje centrám obcí a miest. Mnoho, aj malých mestečiek, zmenilo svoju tvár na nepoznanie. Stačí, keď porovnáme, ako sa za 17 rokov zmenila centrálna časť Žiliny. Už to nie je tá Žilina, čo bola do roku 1989. Niekto to však musel zariadiť – a je to jeho zásluha. Nepatrím do kategórie ľudí, ktorí sa hnevajú na veci, nevyvíjajúce sa podľa ich predstáv. Sú však situácie, kedy si musím položiť otázku, prečo sa veci nerealizujú tak, ako boli naplánované a schválené.
Tak teda – prečo?
- Najmä preto, ak tí, ktorí súhlasia a schvaľujú, potom veci menia bez toho, aby sa konfrontovali s pôvodným rozhodnutím.
To chce bližšie vysvetlenie.
- Jedenásť rokov som pracoval na Útvare hlavného architekta ako zástupca riaditeľa. Úprimnou snahou celého kolektívu bolo, aby sa rozvoj mesta realizoval podľa koncepcie Smerného územného plánu mesta Žilina a ďalších schválených dokumentov - územných plánov zón a podobne. Musím však konštatovať, že sa nám nepodarilo vždy odolať sile kapitálu. Museli sme robiť i kompromisy a niekedy sme boli aj „donútení“ k stanoviskám, s ktorými sme nesúhlasili.
Spresnite to.
- Predsa len sme boli podriadení. V réžii Útvaru hlavného architekta sa uskutočnilo viacero architektonicko-urbanistických súťaží. Spomeniem napr. Štúrovo námestie, centrum Vlčince. Pozrite sa na súčasný stav. Štúrovo námestie je dosť dlho rozbité a Aupark sa už začal realizovať. Centrum Vlčiniec sa tiež nerealizuje podľa vypracovaného územného plánu. Stav predstavuje improvizáciu diktovanú kapitálom. Bola vypracovaná koncepcia cyklistickej dopravy. Výsledok, na dostatočne širokých chodníkoch, kde stačilo „namaľovať čiaru“ cyklisti – peší, parkujú autá a občas vidím, ako matka s kočíkom musí ísť po ceste!!! Toto ma vie naozaj rozladiť! Som veľmi zvedavý, či sa podarí tento neduh vyriešiť. Je ešte podstatne viac vecí, ktoré dokážu rozladiť, nie však nahnevať. Príklady z privátnej architektonickej praxe ani nebudem spomínať. Jeden diktát sa zmenil za iný. Zmenili sa len „majitelia diktátov“.
Dá sa táto situácia nejako „riešiť“?
- Rôzne miestne a spoločenské elity (majitelia kapitálu, starostovia, poslanci,...) snažia sa ovplyvňovať a zasahovať takmer do každej oblasti. Ich vplyv na rôzne aspekty spoločnosti je možné pozorovať takmer na každom kroku. Táto niť sa vinie celou históriou ľudstva. V tomto smere nie som optimista. To sa nezmení. Často nám dávajú za príklad vyspelé západné demokracie. Pred dvanástimi rokmi som sa zúčastnil na odbornom seminári so zahraničnou účasťou. Hovorilo sa aj o riešení centrálnych mestských zón. Tam som dostal „lekciu“ z demokratického (hlavne odborného) riešenia problémov obcí a miest. Odborníkom z vyspelého západného štátu (nechcem menovať) bol daný príklad, ako sa zachovať v prípade, že nejaká „významná osobnosť“ obce - mesta chce stavať mimo koncepcie územného plánu. Bolo nám povedané, že musí mať prednosť pred odborným riešením (vraj je viac prospešná pre obec – mesto ako nejaké odborné riešenie problému). Takže v tomto smere nemám žiadne ilúzie. Preto sa v mnohých veciach ani neangažujem. Mám dostatok skúseností na to, aby som vedel, kedy je múr silnejší ako moja hlava. A tváriť sa, ako vážne riešim problémy...? Jedine vtedy, keby som chcel ísť robiť politiku. A to nechcem. Stotožňujem sa s výrokom kardinála Korca, že „Politika nie je o láske“. Som rád, že sa znova konštituoval útvar, respektíve oddelenie hlavného architekta mesta. Majú čo naprávať. Držím im palce.
