Venuje sa dlhodobým fotografickým projektom, najmä o Slovensku, rovnako vyhľadáva aj krízové oblasti sveta, naposledy z Balkánu. Predstavil sa tiež ako kurátor viac než tridsiatky výstav doma i v zahraničí, je predsedom humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Súčasne sa autorsky podieľal na piatich dokumentárnych filmoch. Andrej Bán žije v Bratislave, je ženatý a má jedno dieťa.
Získali ste mnoho ocenení za najlepšie reportáže, ste víťazom prvého ročníka osobnosť slovenskej fotografie. V roku 2004 vám udelili Krištáľové krídlo, ktoré si každoročne prevezme desať slovenských osobností. S akými pocitmi preberáte tieto ocenenia?
- Sú to zaväzujúce pocity, napríklad, špeciálne pri cene osobnosť slovenskej fotografie som si položil aj otázku, či už som tak starý? Ocenenie som dostal za knihu Iné Slovensko, na ktorej som robil 16 rokov. Je mojou výpoveďou o krajine, ktorá prechádza od éry komunizmu a totality do niečoho, čo ešte sama nemá definované. Teraz viem, že mnohé fotografie by dnes už jednoucho nevznikli. Sú z takých skôr zabudnutejších oblastí, kde ľudia akoby žili proti prúdu času. Krištáľové krídlo som preberal za humanitárnu zbierku pre obete tsunami, ktorú sme organizovali s priateľmi a chápem ho ako spoločné ocenenie. Obe moje novinárske ceny boli za reportáže z Balkánu, jedna z Kosova, druhá z Bosny.
Dá sa povedať, že ocenenia sú aj kompenzáciou za dobre vykonanú prácu?
- Ocenenia považujem za veľkú vzpruhu od ľudí, ktorí sa v odbore vyznajú, ale najvýznamnejšou reflexiou pre mňa sú ľudia, ktorí reagujú na moje články alebo fotografie. Veľmi cenný je pre mňa aj každý ohlas, ktorý mi napíše čitateľ na reportáž. Napríklad, nemám v poriadku archív mojich fotografií, ale mám na jednej kope ohlasy zo všetkých výstav, či už boli pozitívne alebo negatívne. To sú veci, ktoré si strážim.
Štyri roky ste pôsobili ako člen medzinárodnej poroty Czech Press Photo, vediete rôzne fotografické semináre. Učíte na nich fotografovať?
- Neučím ľudí technike fotografovania. Pre mňa je fotografia forma videnia sveta a človek ani nemusí mať fotoaparát. Dnes ho má každý, dokonca aj v mobile. Fotografia zaznamenáva fenomény doby. Každý si fotografuje sám, čo chce. No najťažšie je kultivovať svoj jazyk, „vypestovať“ si ho tak, aby bol pre autora charakteristický a nezameniteľný. O to viac, že fotografuje už takmer každý...
Ako vidí Andrej Bán seba ako reportéra?
- Novinárčina je druh práce, pri ktorej, ak urobíte niečo zlé tým, čo napíšete alebo vyfotíte, idete s kožou na trh spôsobom, ako pri žiadnom inom povolaní. V novinárčine platí jedna zásada - robte veci tak, aby ste sa mohli vrátiť medzi ľudí, aj keď o nich napíšete kriticky. Nie som neomylný, aj ja som spravil mnohé veci zle. Usilujem sa však pri práci riadiť krédom, že to najcennejšie, čo mám, je moje meno, moja tvár. Viem, že ak by som spravil zásadnú chybu, zabudnuté sú aj ocenenia, všetko sa zneguje.
Ako novinár pomáhate ľuďom v postihnutých oblastiach, či už vojnou alebo ničivými prírodnými živlami. Založili ste občianske združenie Človek v ohrození. Čo vás motivovalo založiť humanitárnu organizáciu?
- V roku 1999 som pracoval pre český týždenník Reflex a spoločne s kamarátom, fotografom Jánom Šibíkom sme v čase, kedy sa začali nálety, išli robiť reportáž. Kosovo bolo za prezidenta Slobodana Miloševiča hermeticky uzavreté. Čakali sme na hraniciach, videli sme tam strašné príbehy. Ženy, deti aj starci utekali na vlečkách. Za jednu noc prešiel konvoj aj tridsaťtisíc ľudí. Opisovali s hrôzou, ako ich z domovov vyháňali policajti, vojaci, či rôzne polovojenské jednotky. Pripomínam, že to všetko sa dialo polstoročie po vojne v Európe a šesť rokov po vojne v Bosne, ktorá mala byť posledným veľkým mementom. Vtedy som sa sám seba začal pýtať, aký dopad majú moje fotografie na ľudí, ktorí tam žijú. Jediná možná odpoveď je, že minimálny. Články a fotografie robím pre ľudí na Slovensku. Inšpirovaný českými kolegami, ktorí už v deväťdesiatych rokoch založili združenie Člověk v tísni, som ja založil združenie Človek v ohrození. Chceli sme pomôcť v rámci našich možností. Začali sme zbierkou telefonických kariet pre utečencov, ktorí prišli na Slovensko z Kosova, aby mohli dať príbuzným správu, že sú nažive. Neskôr sme si vybrali školu, ktorú sme opravovali a po troch rokoch sa ju podarilo dokončiť.
Ako sa s odstupom času zmenil váš pohľad na dianie v Kosove?
Často som bol obviňovaný, že stojím na strane Albáncov. Priznávam to. Ale keď som videl tie ženy a deti, nemohol som konať inak. Emocionálne ma to zhltlo, podvedome som za nich vystupoval. Neskôr som ale videl, že mnohí z tých ľudí, ktorí predtým vystupovali ako utečenci, zase vypaľovali domy Srbom. Kosovo je najlepšia škola na vyliečenie sa z akýchkoľvek kolektivistických ilúzií o tom, že jeden národ je dobrý a druhý je zlý. Ľudia sú v princípe schopní hrozných vecí, preto dnes nestojím na žiadnej strane. Stojím na strane jednotlivcov, civilných obetí, nech sú akejkoľvek národnosti. Riešením na zabránenie násilnostiam môže byť jednota Európskej únie, keď bude od 1. januára vyhlásené nezávislé Kosovo.
Spomeniete si na nejakú situáciu z krízovej oblasti, kedy ste mali strach?
- Vlani som bol v Pakistane, kde bolo krátko pred tým zemetrasenie. So sprievodcom som chcel ísť na hranicu Pakistanu a Afganistanu do oblastí kmeňových území Paštúnov, kde sa pravdepodobne ukrývajú aj bojovníci Al-Kaídy. Bol som tam vtedy zrejme ako jediný západný novinár. Konali sa tam vtedy protieurópske a proti-
americké demonštrácie kvôli karikatúram Mohameda. Ľudia vykrikovali protieurópske heslá a pálili vlajky. Hoci som bol oblečený v ich šatách, mal som strach o život.
Ako vnímajú vašu prácu najbližší?
- My sme veľmi malá rodina. Niekedy zo žartu hovorievam, že by sme sa vošli do taxíka. Len vďaka pochopeniu otca, mamy, manželky a dcérky sú všetky moje cesty možné. Neviem si ani predstaviť, čo prežívajú, keď som, napríklad, tri týždne niekde v Iráne alebo v Kosove. Netuším, či sa dá na to zvyknúť. Každopádne sú vždy veľmi radi, keď sa vrátim. Verím, že to tak bude naďalej. Odkedy ale máme dcérku, už trojročnú, priority v živote sa posunuli, veci vidím inak. Kým donedávna bola na vrchole priorít práca, dnes už zvažujem.
