Jej tridsaťročného syna Róberta, ktorý by 4. novembra oslávil tridsaťjeden rokov, našli vo štvrtok 20. septembra v Bratislave mŕtveho na lavičke.
Pravdepodobne išlo o epileptický záchvat. Že syn mohol užiť nejaké lieky, čo v minulosti, v čase rôznych osobných kríz robil, matka vylučuje. Spomína na začiatky, keď navštevoval obchodnú akadémiu, neskôr pracoval na Krajskom súde v Žiline ako ekonóm. Ešte predtým, než nastúpil na vysokú školu, po ktorej stále túžil, začal s liekmi. Pani Oľga si myslí, že všetko začalo počas jeho pôsobenia v Žiline. Keďže išlo o citlivého chlapca, pravdepodobne bola na vine partia, ktorá ho chytila doslova ako pavúk muchu do svojich osídiel. O tom, že si uvedomoval závažnosť svojho konania svedčilo aj to, že svoju sestru, ktorá má teraz dvanásť rokov, chcel pred takýmito vecami uchrániť. Aj tým, že keď vysielali nejaký program s tématikou drog, trápenie takto postihnutých ľudí prirovnával k rýchliku, z ktorého nie je jednoduché vystúpiť.
Aj on sa o to všemožne usiloval. Rok a pol bol v Medžugorii, kde pôsobil v kresťanskej komunite a snažil sa zbaviť závislosti. Jeho snaha bola obrovská. Po návrate navštevoval Trnavskú univerzitu teológie a filozofie. Bol veľmi nadaným študentom, vedel plynulo hovoriť po taliansky, anglicky, ovládal tiež latinčinu. Hrával na gitare, bol veľmi nábožný a stále ho to ťahalo k Bohu. Pred dvomi rokmi mali rodičia radosť, keď ich syn úspešne spromoval. Netušili, že ich trápeniu nie je koniec. Ani trápeniu ich syna. Na jednej strane usilovnosť, túžba po poznaní i tá pomáhať iným, boli sprevá-
dzané duševnými mukami, ktoré boli jeho takmer celoživotným údelom. „Nemohol si nájsť svoju cestu. Bol veľmi nešťastný, aj keď jeho bôľ v duši a srdci nemal nejaký konkrétny dôvod. Faktom je, že odmalička mával občas epileptické záchvaty, zrejme to bolo spôsobené tým, že sa v detstve niečoho zľakol,“ hovorí nešťastná matka.
Syn, ktorý túžil po vzdelaní, bol nadaný, bystrý a chcel sa zdokonaľovať, nemal šťastie s prácou. Zrejme aj preto, že žiadna ho nenapĺňala. Možno aj kvôli tomu opäť skĺzol k užívaniu rôznych utišujúcich liekov. Ona i jej manžel sú na invalidnom dôchodku, no snažili sa, aby ich deti mali všetko, čo potrebovali. Zdalo sa, že všetko sa napokon šťastne skončí. Róbert, ktorý túžil nielen po vzdelaní, ale z detstva aj po tom, aby nosil uniformu, si urobil skúšky, aby mohol vykonávať strážno-bezpečnostnú službu. Tie mu dopadli mimoriadne dobre. Školitelia boli prekvapení jeho šikovnosťou, talentom. Nemohli uveriť tomu, že takýto šikovný chlapec s vysokoškolským
vzdelaním, titulom magistra chce vôbec robiť niečo také. Dostal ponuku ísť pracovať do bratislavského supermarketu, ktorú prijal. A veľmi sa tešil. V stredu 19. septembra vraj vstal už o tretej hodine. Matka ho našla modliac sa ruženec. Veľmi chcel, aby sa mu podarilo začať nový život. V podstate išlo o jeho prvú robotu po dlhšom čase. Ráno o 6. hodine sa vybral vlakom do Žiliny, kde si mal vybaviť ešte nejaké formality. Potom nastúpil o pol druhej popoludní do ďalšieho, ktorý ho mal odviezť do Bratislavy. Zo Žiliny zavolal matke, že je všetko v poriadku. Vo štvrtok, o pol siedmej ráno prišli policajti a oznámili manželovi Jozefovi, že Róberta našli na lavičke mŕtveho. V sobotu 22. septembra sa s ním rozlúčili na cintoríne. Okrem príbuzných, susedov a známych aj jeho dve milované sestry a rodičia. Matka hovorí, že svojho syna s láskou nosila deväť mesiacov pod srdcom a s tou si bude svoje dieťa nosiť v srdci až do konca svojho života.
