Článok pokračuje pod video reklamou
l Ľudský hyenizmus nepozná hranice. Najnovšie sa jeho obeťou stal invalidný dôchodca Karol Vyšehradský zo Žiliny.
Sedemdesiatšesťročnému zdravotne ťažko postihnutému mužovi ukradli neznámi páchatelia z jeho auta zaparkovaného priamo pod oknami bytu puklice. Všetky štyri. Problém na prvý pohľad banálny. Niekomu by ani nestál za „naťahovačky“
s políciou.
Ale pán Karol má na vec iný názor. Podľa neho ide o princíp. Navyše, autá sú jeho srdcovou záležitosťou. „Viete, ja som zdravotne ťažko postihnutý. Pohybujem sa len pomocou barlí a aj s nimi prejdem len pár metrov. Takže, ak sa chcem niekam dostať, používam auto. Bez neho by som bol stratený. Je to pre mňa prostriedok, ako sa dostať medzi ľudí, do spoločnosti, na úrady, k lekárovi. Auto sú moje nohy,“ vyznáva sa pán Vyše-
hradský. „Navyše šoférovanie je moja celoživotná láska, pravda, okrem mojej manželky.“ Pán Karol zasvätil celý svoj život pomáhaniu ľuďom. V aktívnom veku pracoval ako zubár. Nerobil pritom výnimky. Keď opravoval zuby ako lekár ministerstva vnútra väzňom, robil ich rovnako kvalitne ako „bacharom“ či najvyšším policajným funkcionárom. Za prípadom vycestoval v každej dennej i nočnej hodine a častokrát na vlastné náklady. Bez nároku na „zvláštnu odmenu“. Napriek svojmu povolaniu a vžitej predstave, že lekári a zubári obzvlášť patria, vďaka svojmu povolaniu, medzi tých majetnejších, doktor Vyšehradský nikdy zo svojej práce nad-
štandardne neprofitoval. Áut mal síce, odkedy začal v päťdesiatych rokoch šoférovať, niekoľko, ale žiadne luxusné vozy. „Vystriedal som niekoľko áut. Starú oktávku, neskôr škodovku stopäťku, poľskú fiatku alebo trabanta. Ten sa osvedčil najlepšie. Slúžil mi dlhých sedemnásť rokov.“ Aj terajšie auto kúpil už ojazdené. „Nikdy som nemal peňazí nazvyš, ale teraz na dôchodku je ich ešte menej. Museli sme sa s manželkou presťahovať do lacnejšieho bytu. Hrozím sa toho, že mi tie moje nohy úplne vypovedajú službu. Auto bude potom treba prerobiť na ručné riadenie, ale na to peniaze nemáme.“ Pán Vyšehradský parkuje priamo pod oknami bytu. Na svoje „nohy“ teda dovidí. Napriek tomu si nevšimol, kedy sa k nemu prikradli zlodeji. „Mali sme v sobotu návštevu, museli to spraviť vtedy. V piatok tam ešte boli a v nedeľu ráno už nie.“ Zatiaľ prišiel len o puklice. „Áno, mohlo to byť aj horšie, mohli mi ukradnúť celé auto. To by bol môj koniec. Ja si bez auta neviem predstaviť žiť,“ tlačia sa mu do kútikov očí slzy. „No povedzte, čo sú to za hyeny, keď okradnú ešte aj invalida. Veď to miesto mám označené, že som postihnutý. Čo sú to za ľudia, že sa neštítia okradnúť chudáka?“
Pán Karol nezaváhal ani na okamih, keď nahlasoval krádež na polícii. Verí, že to pomôže dolapiť páchateľa. Aj pred rokmi nahlásil, napriek odhováraniu kolegov krádež autorádia z vtedy ešte poľskej fiatky. Policajti dostali niekoľko podobných oznámení a zlodeja zakrátko chytili. „Urobil som to z princípu. Možno ho zasa dolapia, keď nie s mojimi puklicami, tak možno s inými,“ vysvetlil. „Polícia už začala operatívne šetrenie v mieste spáchania priestupku,“ informovala zástupkyňa žilinskej policajnej hovorkyne Ingrid Jančulová. Takto čin klasifikovala, nakoľko výška škody dosiahla len tisícpäťsto korún. „I napriek takejto malej škode je dobré, že to poškodený nahlásil. Aj takéto drobné krádeže má význam nahlasovať na polícii,“ dodala Jančulová.
