a, že nič krajšie ich v živote nemohlo stretnúť.
Prečo manželia prežijú celý život na chate?
- Na hory chodíme obaja od-malička. Tam sme sa spoznali a tam sme ostali i žiť. Na chatách robíme už tridsaťšesť rokov. Predtým sme chatárčili pod Rozsutcom a vo Fačkovskom sedle. Takže sme začínali na jednej strane Malej Fatry, pokračovali na druhej a skončili sme v strede.
Aké boli vaše začiatky na Chate pod Suchým?
- Spomínam na tuhé zimy. Zvyknú tu bývať haldy snehu. Päť rokov sme vozili zásoby len s koňom a keď to nešlo ani s koňom, zásoby sme nosili na sebe. Bývalo tu plno, najmä cez zimu sme mali plne obsadené, školy tu vyhľadávali lyžiarske kurzy. Dnes je veľká konkurencia a už sa tu nelyžuje. Ľudí je pomenej. V každej izbe boli naftové kachle. Dnes máme ústredné kúrenie na koks.
Ako funguje chata dnes?
- Hospodárime na nej na základe živnosti. Otvorené máme takmer non stop, aj keď sa stane, že mimo sezóny tu pár dní nikto nie je. Nemôžu tu, napríklad, fungovať prevádzkové hodiny. Turisti niekedy chodia veľmi neskoro. Niekedy končíme aj o polnoci. Darmo nám obecný úrad povie, že musíme mať na dverách vycapené prevádzkové hodiny. Nikoho nenecháme predsa napospas noci.
Sú rozdiely medzi turistami kedysi a dnes?
- Áno a veľké. Ľudia neboli takí rozmaznaní ako teraz. Sa-
mozrejme, sú aj takí, čo sa nahí pred chatou umývajú v snehu. A práve tí vyhľadávajú takéto jednoduché chaty, kde sa sedí pri sviečke a s gitarou. Iní sa rozčuľujú, že nemáme zmrzlinu, či teplú vodu. Záleží na povahe každého. Niektorí sú romantici a vyhovuje im to.
Chodíte na túry?
- Hrebeň sme naposledy prešli pred štyrmi rokmi. Je tu toľko roboty, že často nie je čas a ani sily nazvyš. Veď v zime je zavčasu tma a riadne dlho tma. Treba odhadzovať snehy robiť cestu, všetko chystať, lebo dole sa musí dať dostať za každého počasia.
Aké máte plány do budúcnosti?
- Čo ja môžem plánovať. Veď za mesiac mám 65 rokov. Zohnať do týchto drsných podmienok niekoho robiť, je takmer nemožné. Všelijako to musíme látať. To je možno hlavný dô-
vod, prečo odchádzame, prečo chceme skončiť. Viete, bude nám smutno za tým všetkým, lebo sme tu viac ako doma. Raz ale musí skončiť všetko. Ak tu niekto vydrží tridsať rokov ako my, tak klobúk dole.
Autor: LADISLAV KAVECKÝ