identických so smutne známymi „dobytčákmi“.
Nepríjemne preslávené vozne dorazili do žilinskej hlavnej stanice minulý pondelok a zotrvali do piatku. Len v prvý deň výstavy si ich prišla pozrieť viac ako stovka Žilinčanov a obyvateľov okolitých obcí. Poniektorí len letmo nahliadli dnu, viacerí si pozorne preštudovali výstavné panely, so záujmom prebehli očami po dobových fotografiách bratislavských židov z ich dokladov a vypočuli si autentické svedectvá tých, ktorí holokaust len zázrakom prežili. Vďaka filmovej kamere sa ocitli na miestach hrôzy a aspoň na moment aj v táboroch smrti. Našlo sa však aj zopár takých, ktorí sa vo vagóne zdržali poriadne dlho. Hľadali osud svojich známych a bližších či vzdialenejších príbuzných. Tak ako pán Jozef z Domaniže. Sedemdesiatsedemročný muž listoval v zozname obetí slovenského holokaustu poriadne dlho. Hľadal svojich kamarátov a spolužiakov. „Chodili sme spolu do základnej školy v Domaniži,“ hovorí pán Jozef. „V Domaniži v tom čase žilo až 150 Židov, čo bolo na takú malú dedinu viac než dosť. Deportácia v roku 1942 ju preto hlboko zasiahla.“ Pán Jozef stratil dvoch spolužiakov a spolu s nimi z Domaniže zmizli aj ich rodičia, majitelia prosperujúceho obchodíka. Práve majetok Židov, no nielen on, bol tŕňom v oku vtedajších mocipánov. A neboli ním len slovenskí Židia, ale aj Rómovia, čo si pri pojme holokaust uvedomuje len málokto. Dokonca ani samotní Rómovia. „Aj na toto má projekt Vagón z dielne Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici upozorniť,“ informoval nás lektor výstavy Marián Uhrín. Zastávky putovnej výstavy po slovenských mestách si organizátori nevyberali náhodne. Chceli na holokaust upozorniť čo najväčší počet ľudí a to, že všetky väčšie mestá, v staniciach ktorých sa projekt zastavil, boli zároveň aj kľúčovými uzlami, odkiaľ Židov a Rómov na cesty smrti vypravovali, je len smutná náhoda. Podľa Uhrína ľudia vedia o holokauste u nás pomerne málo. „Často majú mylné informácie, navyše história je za všetky tie uplynulé roky dosť skreslená, nebola podávaná vždy objektívne, a tak by sme chceli ľuďom podať skutočne objektívne a pravdivé informácie,“ dodal. Lektorka Patrícia Holíková ho doplnila. „Skreslené sú hlavne v tom, ako to prebiehalo, v akých podmienkach boli ľudia deportovaní. K dispozícii sú osobné svedectvá v písomnej i filmovej podobe.“ Kvôli autenticite zatvárali lektori za návštevníkmi dvere vagónov. V Žiline to však urobili len pri otváraní výstavy. „Vzhľadom na horúčavy, ktoré v týchto dňoch panovali, to kvôli zdravotnému riziku nebolo vhodné.“ vysvetlila Holíková. Ak ste výstavu, pri ktorej vám prinajmenšom naskočia zimomriavky, nestihli navštíviť v žilinskej stanici, môžete tak urobiť na budúci týždeň vo Vrútkach. „Dobytčáky“ prejdú Oravou i Liptovom a skončia na Kysuciach. Poslední návštevníci si na vlastnej koži môžu vyskúšať, ako sa cítili obete masových deportácií Židov a Rómov zo Slovenska do nemeckých koncentračných táborov, v októbri na Čadčianskej železničnej stanici.
