ťažkých dní, počas ktorých im šlo niekedy doslova o život. Jedným z chemikov v Kuvajte bol tiež Peter Droppa z Krásna nad Kysucou. Príchod bol neuveriteľne horúci„Leteli sme prepravným lietadlom, takzvaným Ruslandom. Keďže sa v týchto lietadlách prepravovala prevažne technika, neboli v ňom žiadne okná. Takže sme vôbec nevedeli, kadiaľ letíme,“ začína svoje rozprávanie sympatický mladík. O to však bolo väčšie prekvapenie, keď pristáli. Keďže zo Slovenska odchádzali vo februári, teploty boli v mínuse. Keď sa však otvorili dvere lietadla po pristáti na kuvajtskom letisku, dovnútra prenikla veľká horúčava. „Vystúpili sme z lietadla, okolo nás nebolo nič, len obrovský múr, za ktorým sa rozprestierala vyprahnutá krajina. Hneď nás zobrali do asi päťdesiat kilometrov vzdialeného amerického kempu „Doha“, kde nás ubytovali,“ pokračuje vo svojom rozprávaní člen misie. Tam spávali v plechových hangároch spolu s Čechmi a Poliakmi. Spolu ich tam zdieľalo misiu okolo tristo. Vzduch tam bol vraj vydýchaný, často nepomáhala ani klimatizácia. Každý dostal spacák, ktorý ho mal chrániť až do teploty mínus tridsať celziových stupňov, tam však bolo až okolo štyridsať „plus“, takže spacáky im vraj boli prakticky na nič. Najhorší bol pocit neistoty. Náplňou práce sedemdesiatpäťčlennej slovenskej chemickej jednotky bola ochrana mesta Kuvajt pred chemickým útokom. Ten hrozil zo strany Sadáma Husajna. „Keď napokon útok začal, urýchlene nás premiestnili na opačný koniec Kuvajtu,“ spomína P. Droppa. Do obrovského výstaviska. Z Doha museli odísť vraj preto, že to bol americký kemp a práve ten bol terčom útokov z Iraku. „Spávali sme na ploche asi sedemdesiatkrát stodvadsať metrov. Bolo nás okolo tristo. Podmienky boli oveľa horšie ako v Dohe, ale aspoň sme boli v bezpečí. I keď človek nikdy nevie,“ pokračuje chemik. Hneď po príchode nasypávali piesok do vriec, ktorými obložili celú budovu, v ktorej spávali. Opevnili ju tak pred možným útokom. Celý priestor ešte ohradili ostnatým drôtom a striedali sa vo dne v noci na stráži. „Počas amerických útokov na Irak sa Husajn bránil útokmi na Kuvajt. Vtedy padali „včeličky“ - ako sme my nazývali rakety, aj blízko nášho výstaviska. Počas týchto útokov sme museli mať oblečené protichemické obleky, na tvárach plynové masky. Snažili sme sa tlačiť čo najviac do rohov miestnosti, lebo tie boli najstabilnejšie,“ spomína na ťažké chvíle počas misie. Najhoršia bola vraj neistota. Raketu bolo počuť, nevideli ju však. Pri každom jej dopade mimo nich si vydýchli. Tieto útoky sa vraj opakovali vo dne v noci. Pomáhali sme im prežiť. „Neskôr nás presťahovali naspäť do amerického kempu. Predtým sme však museli rozobrať opevnenie z piesku. To, čo sme predtým postavili za týždeň, teraz nám trvalo jeden deň. Za tento výkon sme zožali veľkú vďaku zo strany českého generála. Uctil si nás tak, že nám zaplatil jazdy na motokárach. Jedna stála asi tri doláre, nás bolo sedemdesiat,“ spomína aj na občasné chvíle zábavy. Ako prví dostali Status Humanitárnej misie Česi. Takže sa dostali aj za hranice do Iraku, kde vozili vodu do chudobných častí Basry. Hneď na to ich nasledovali aj Slováci.
„V kempe Doha sme napustili z podzemných prameňov vodu do cisterien a tie sme potom prepravovali do asi tristo kilometrov vzdialenej Basry. Cestu sme pretrpeli v zle klimatizovaných Tatrách 815,“ vykresľuje situáciu s prevozom vzácnej tekutiny. V horúcich kabinách sedeli v ťažkých nepriestreľných vestách. Jedna vážila vraj až dvadsaťpäť kíl. Na hlavách museli mať prilbu. Hneď za hranicami sa nachádzal veľký val, ktorý bol napustený ropou. Mal poslúžiť v prípade pozemného irackého útoku. Zapálený by Iráčanom znemožnil prechod hranicami. „Z krásnych kuvajtských dialníc sme zišli na otrasné rozbité cesty Iraku. Hneď za hranicami nás vítali hladní iráckí obyvatelia.“ Medzi nimi vraj bolo tiež veľa detí. Vojakom ponúkali na výmenu za vodu a potravu peniaze a obrazy s Husajnovou podobizňou. Podaktorí boli takí hladní a zúfali, že predávali svoje osem – deväťročné dcéry za dolár. Keď dorazili členovia „Trvalej slobody“ na miesto, okolo cisterien sa zhromaždilo veľa Iračanov so všelijakými hrdzavými a umelými nádobami. Priniesli proste všetko, do čoho sa dala nabrať voda. „Boli sme pre nich niečo ako spasitelia. Keď nám však došla voda a niekomu sa, nedaj bože, neušlo, vedeli byť aj zlostní. Hádzali do nás kamene. Neraz si to odnieslo aj okno na „tatrovke,“ spomína Peter a dodáva, že sa na nich preto nehnevali. Vysvetľovali si to tým, že títo ľudia boli poznačení utláčaním zo strany diktátora, tiež vojnou. Po deväťdesiatich dvoch dňoch slovenskú chemickú jednotku zo spomínanej misie stiahli. Aj napriek jej skvelému počínaniu. Jednoducho tak vraj rozhodla vláda. V Petrovi Droppovi však ostali všetky spomienky na chvíle strávené v tejto nehostinnej krajine. Nielen tie zlé, smutné. Ale i radostné, ktorými boli hlavne šťastné úsmevy irackých detí, keď im vojaci odkiaľsi vytiahli žuvačku, či inú dobrotu. Práve ich úsmev vyčarený z maličkosti, ktorý si my nevieme ani predstaviť, sa vryl hlboko do jeho vnútra. Veď oni za nič nemohli. A predsa sa ich tento strašný konflikt dospelých bytostne
