Ide o nové znenie tohto ustanovenia zavedené novelou Občianskeho zákonníka z roku 1991. V pôvodnom znení išlo o úmyselný úkon proti pravidlám socialistického spolužitia. Tento pojem bol nahradený pojmom „proti dobrým mravom“, ktorý sa odvtedy používa aj v iných súvislostiach.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú úmysleným konaním proti dobrým mravom je typickou subjektívnou zodpovednosťou, pretože vznik zodpovednosti sa tu viaže na úmyselné konanie - nepredpokladá sa zavinenie škodcu. Je teda úlohou poškodeného dokázať existenciu úmyselného konania škodcu. Na rozdiel od iných prípadov zodpovednosti za škodu tu nemusí byť porušená určitá právna povinnosť. Stačí, keď sa dokáže, že išlo o úmyselné konanie proti dobrým mravom. V súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom stačí povedať, že za konanie proti dobrým mravom teda treba považovať také konanie, ktoré síce priamo neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ale ktoré poškodzuje záujmy tretích osôb (fyzických alebo právnických) tým, že ide o konanie, ktoré sa medzi slušnými občanmi považuje za neprípustné a ktoré by sa preto ani nemalo vyskytovať.
Podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu je teda úmyselné konanie proti dobrým mravom, ktorým bola tretej osobe spôsobená škoda. Medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a škodou spôsobenou týmto konaním musí byť príčinná súvislosť.
